Kedysi to bývala cesta roka. Obrovská výprava z môjho rodného veľkomesta do strašne vzdialeného mestečka, v ktorom žila babka a krstní, u ktorých sme trávievali Vianoce.
Cestovali sme rôznym spôsobom. Najsilnejšiu spomienku vo mne zanechala cesta požičaným autom. Požičal ho otcovi na tú výpravu priateľ, niekdajší slávny žilinský brankár. Otec sa usiloval cestu absolvovať opatrne, aby mohol auto vrátiť nepoškodené - ale nepodarilo sa mu to. Premávka v tých časoch nebola ešte hustá, cestou sme stretli iba jedno auto - no aj s tým sme sa zrazili. Nikomu sa však nič nestalo. Ani zrážky nebývali v tých časoch ešte také tragické ako dnes, jazdilo sa pomaly - možno i preto sa výpravy zo Žiliny do Púchova zdali také obrovské.
Naozaj obrovský však určite bol ten každoročný večerný rozruch medzi ženami a deťmi, zháňajúcimi sa po spevníkoch a čapiciach pred výpravou do kostola. Len dvaja ľudia ostávali rozruchom nedotknutí: môj otec a krstný otec. Spokojne sedeli, predebatovávali šťastný vianočný karambol, a nikomu ani na um nezišlo navrhnúť im, aby sa aj oni zúčastnili na výprave. Tí statoční muži mali totiž na svoje posedávanie glejt: boli iného vierovyznania. Voči vlastnému vierovyznaniu sa im vďaka krížnym manželstvám podarilo úspešne ochladnúť - a od vierovyznania svojich žien si zas udržali ostražitý odstup. Deti obetovali, to hej - ale za tú obeť ich Boh odmenil pozoruhodným darom: umožnil im objaviť zdanlivo nejestvujúci priestor medzi dvoma susediacimi náboženstvami. Nebolo to územie väčšie než sedadlá dvoch stoličiek, na ktorých sedeli - ale celkom tým dvom mužom stačilo, aby sa dokázali na ňom ubytovať ako v azyle duchovnej dôstojnosti a slobody...
Pripadali mi na tých dvoch stoličkách ako na nebesiach, rovnocenní samému Bohu - jedine oni dvaja neboli v ten večer povinní sa mu klaňať. A tešil som sa na dospelý vek, keď sa i ja budem môcť správať tak slobodne ako oni.
