Jiří Mahen v predslove ku svojej knižke Husa na provázku napísal: "Vzal človek hus a uviazal ju na povrázok. Vykročila hus a vzala človeka na povrázku. Poď!"
Spomenul som si na Mahena a jeho názorný relativizmus vzájomnej závislosti čítajúc iný predslov: Tankreda Dorsta ku svojej knižke Krásne miesto - "Autor hľadá príbeh, ale nemôže to byť aj opačne - že si príbeh hľadá svojho autora?" Tankred Dorst dokonca hovorí o svojom príbehu a o konkurenčnom, ba konfliktnom vzťahu príbehu k autorovi a autora k príbehu ešte dramatickejšie: "Autor chce dokazovať, argumentovať, ale príbeh sa tomu bráni... Chcel by príbeh vysvetľovať, vyplniť prázdne miesta a objasniť, čo je nejasné. Príbeh sa stiahne do seba. ,Ó beda, našiel som si zlého autora,' narieka príbeh. ,On nerozoznal moju drsnosť, vidí moje postavy príliš obmedzene, chce mať všetko ako na dlani! Aký to slaboch! Verí na psychológiu, je úzkoprsý, konformný, chce mať úspech; tým, že ukazuje mňa, chce ukazovať iba seba, je zaujatý, je príliš mladý, je príliš starý, je sentimentálny, je priveľmi hrubý, je príliš nežný, príliš citlivý, ustavične sa naháňa za pointou, je príliš staromódny, príliš moderný - mal som si nájsť iného autora, ktorý by ma vyniesol na svetlo!'"
Pán príbehov
Tankred Dorst, jeden z najúspešnejších žijúcich nemeckých dramatikov, sa však trápi rovnakými otázkami nielen ako prozaik, ale aj ako autor divadelných hier. Nebolo to tak odjakživa. Kedysi, ešte ako mladý a začínajúci autor, sa cítil byť suverénnym pánom svojich príbehov.
Pri jednej z návštev v Bratislave mi rozprával o stretnutí s režisérom Petrom Zadekom, ktorý v roku 1962 inscenoval v Berlíne jednu z prvých Dorstových hier: Veľké klamanie pred hradbami. Keď ho Zadek viezol autom z letiska do divadla na generálnu skúšku, mladý autor sa slávneho režiséra ostýchavo opýtal, či urobil nejaké úpravy v jeho hre. "Áno, viaceré," odvetil mu Peter Zadek, "najmä som skrátil ten váš veľký monológ." - "Ako, skrátil?..." vyjachtal dramatik.
"Jednoducho, škrtol som v ňom každú piatu vetu."
"Bez ohľadu na jej význam, dĺžku, logiku?" nesmelo oponoval autor.
"Pravdaže, celkom mechanicky. Každá piata veta je z monológu preč!"
Tankred Dorst sa schúlil v aute do sedadla a zmĺkol. Očakával katastrofu.
Aké bolo jeho prekvapenie, keď počas výstupu slávnej herečky zistil, že takto "čisto mechanicky" zoškrtaný monológ je omnoho dramatickejší. Expresívnejší. A napodiv aj psychologicky pravdivejší. Raz dôležité, raz menej dôležité pasáže, ktoré z monológu vypadli, spôsobili, že výpoveď bola odrazu tragickejšia, rozpornejšia, tajomnejšia, "nedopovedanejšia". Tankred Dorst sa vtedy názorne presvedčil, že takpovediac "hladký", kultivovaný dialóg nemusí byť v divadle vždy najideálnejší. Skôr to býva naopak. Príbeh musí mať aj tajomstvo. Diery. Skoky. Nedopovedanosti.
Zrkadlové čriepky
Tankred Dorst sa teda vďaka režisérovi Zadekovi o čomsi zásadnom poučil a dnes už hovorí: "Pre mňa je pri rozprávaní príbehov dôležité ponechať medzery, a tým otvárať priestor pre divákovu fantáziu. Musí zostať akési tajomstvo, pohľad do temnoty. Keď sa všetko vysvetlí, je to také fádne a nudné ako podvečerný seriál, a najmä to nie je ani trochu realistické. Ani v živote nie je predsa všetko jasne motivované... Zobrazujem skutočnosť ako v nejakom rozbitom zrkadle, rozloženú do jednotlivých častíc, ktoré spolu vôbec nesúvisia. Keď sa však tie čriepky poskladajú, vyplynie z nich obraz doby a jej výklad."
Dramatik Tankred Dorst je metóde "rozbitého zrkadla" verný aj ako prozaik. Napokon v próze - rovnako ako v dráme - je vždy rozprávačom príbehov. V príbehu (novele? románe?) nazvanom Krásne miesto sa čriepky niekoľkých od seba zdanlivo nezávislých, veľmi kurióznych minipríbehov a podivuhodných postáv zo súčasného Nemecka postupne navzájom posplietajú, až sa napokon uzavrú - vlastne sa neuzavrú, iba sa nateraz a v tejto chvíli autorovho "zápisu" skončia - na druhom konci Európy, v Španielsku, na stupňoch veľkého schodišťa pod kamennými sochami prorokov a mučeníkov úchvatnej Kalvárie brazílskeho sochára z prelomu 18. a 19. storočia Aleijadinha alias Antonia Francisca Lisboa.
