Tak ako iné diktatúry aj tá Saddámova oberala ľudí o život, základné práva, majetky, budúcnosť, svedomie a česť. A bude trvať roky, kým z Iračanov „vyprchá“ pomstychtivosť, zatrpknutosť, pocity nespravodlivosti, hanby a hnevu. Aj preto sa nedá očakávať, že po Saddámovi bude už len dobre. Irak je navyše stále vo vojne a chaose. To uzdravovanie krajiny len komplikuje a mnohí sa obávajú, že zmierenie ani nikdy nepríde.
Napriek tomu si väčšina Iračanov v sobotu vydýchla. Pre nich bol Saddám Husajn brutálnym tyranom, ktorý ani pod šibenicou neoľutoval svoje odporné skutky. Ba čo viac, aj v poslednej chvíli urážal, vyhrážal sa a nadával. Potom sa modlil. Hoci takmer všetko, čo počas svojho života robil, bolo urážkou Boha. A možno sa modlil, aby mu bolo odpustené. Skôr je však možné, že aj na samom konci sa chcel štylizovať do polohy toho, ktorého si vybral Boh. Aby zachránil Irak, Arabov, Palestínu...
Boli a budú takí, čo Saddáma oplakávali, prišli k jeho hrobu a vo svojich domoch si nechajú zavesené jeho obrazy. Moc ľudí fascinovala odjakživa, Saddámova propaganda urobila tiež svoje a za reči, že za „Husajna bolo lepšie“, môžu aj tragické chyby Američanov a irackej vlády. Pre mnohých bude Saddám mučeníkom, obeťou konšpirácie, pomsty, nespravodlivo odsúdeným a nepochopeným.
Hlavne irackí sunniti budú mať tendenciu „vyrobiť“ si z neho falošný, pokrútený symbol. Za jeho vlády im bolo dobre (aj keď zďaleka nie všetkým), teraz sú na okraji. Práve v dňoch a týždňoch po Saddámovej smrti bude dôležité, aby nadobudli pocit, že sú rovnakými Iračanmi ako šiiti či Kurdi. Veď Saddám neodvisol pre to, že bol Arabom či sunnitom, ale pre to, že ho iracký súd uznal za vinného zo zločinov proti ľudskosti.
