V stredu bol možno menej razantný, viac realistickejší a pre svoje predchádzajúce chyby (ktoré netypicky priznal) aj pokornejší, ale stále to bol on. Preto sa nedalo očakávať, a Bush to niekoľko týždňov aj avizoval, že v prejave o Iraku povie niečo prevratné.
Jeho poradcovia síce do médií pretláčali názov nová iracká stratégia, ale pozornejší pohľad na text jeho prejavu naznačil, že Bush s ničím objavným neprišiel. Presne ako niekoľkokrát predtým: nové jednotky, nové projekty na podporu irackej demokracie, vyhrážky susedom, čo zasahujú do vnútorných záležitostí Iraku. Teda opäť krv, pot a slzy. Všetko s vedomím, že tentoraz má u Američanov poslednú šancu a jeho popularita je až nebezpečne nízko.
Bush napriek tomu zostal tvrdohlavý. Z odporúčaní nadstraníckej „irackej“ kongresovej komisie si nezobral takmer nič. Ba čo viac, jej kľúčové rady negoval. Žiadne sťahovanie vojakov, žiadne „kamarátstva“ s Iránom a Sýriou. Jeho kritici (aj v radoch vlastnej strany) to označujú za zaslepenosť a nepochopenie želaní americkej verejnosti, jeho prívrženci za zásadovosť a vieru vo vlastné princípy. Ozvali sa aj hlasy, že Bush je jednoducho ignorant v zajatí vlastných snov.
Ak Bush v niečom ukázal posun, bol to okrem priznania chýb aj ostrejší slovník voči irackému vedeniu. Už žiadna bezbrehá, nelimitovaná podpora. Iračanom, ale hlavne Američanom povedal, že americké obete nebudú nekonečné a očakáva za ne výsledky. Obmedzenie násilia, zákonnosť a väčšiu bezpečnosť. Ako s tým naložia iracké elity je otázne a ich doterajšie pôsobenie naznačuje, že veľa možností a zrejme ani snahy nemajú.
Bush správne zdôraznil, že americká podpora Iraku nemôže byť len vojenská. Chce, aby ľudia mali prácu a budúcnosť. Na to však nestačí napumpovať vrecká tamojším úradníkom a pofidérnym kontraktorom, čo rozdeľujú peniaze na rozvojové projekty. Podľa vlastných pravidiel a až potom, čo najprv pomôžu sami sebe.
