Zväčša tmavé, studené a plné hmýriacich sa a pokrikujúcich ľudí. V detstve ma deprimoval pach telocvične, studené parkety, železné tyče na šplhanie. Čerstvo si na to spomeniem, keď v šatni na plavárni začujem dievčatko, ktoré sa s úzkosťou v hlase pýta mamičky. „Ale keď príde tma, pôjdeme spať pekne domov, však?“ Chúďatko, bálo sa, že sa už nedostane z toho drsného, vlhkého kasárenského priestoru plného skriniek, železných zámkov a cudzích holých zadkov. Keď som potom v puberte objavila kaviarne, hneď mi bolo jasné, že patrím práve tam - do útulných, mäkkých priestorov, nie do telocviční. Časom na to asi príde aj to dievčatko. (Držme jej všetci spolu palce!)
V kaviarňach väčšinou cítiť kávu, nie pot, a málokedy tam niekto kričí a huláka. Vlastne, okrem rádia. Spisovateľ Ernesto Sabato nedávno napísal na túto tému článok. Vyše osemdesiatročný spisovateľ sa sťažuje, že už pomaly niet v Buenos Aires kaviarne, kde by si mohol v pokoji posedieť s kamarátmi, či prečítať noviny. Vyháňa ho hlasná hudba z rádií. Upozorňuje, že mu to prekáža práve ako jej milovníkovi. Hudbu by totiž mal človek počúvať, keď si to sám želá. Hudba je čokoláda pre uši. V kaviarňach je však zväčša zlá - rádiová. Má za úlohu prekryť zvuky pri chystaní nápojov, fučanie stroja na kávu, tlmené rozhovory hostí. Zvuky, ktoré v skutočnosti patria k atmosfére kaviarne.
