Napovedá tomu paralelná renesancia protiamerických marxistov v krajinách tretieho sveta (Venezuela, Nikaragua, Brazília).
Rastúca popularita sa snaží presvedčiť Fica, že s novou vnútrostraníckou kultúrou, ktorej je autorom, sa Smer pretransformoval do vytúženej veľkej strany s dlhodobými a štátobudovateľskými kontúrami. Obavy vyvoláva jeho lipnutie na diktátorských vzoroch, ktoré skrz autoritárske gulášovo-socialistické hnutia demontujú demokraciu a upierajú základné ľudské práva vo svojich krajinách. Má táto úchylka smerom na Bielorusko, Kubu, Líbyu či Čínu čisto pragmatický cieľ?
Bolo by šikovné, ak by sa náš premiér snažil pod rúškom tónov zašlej internacionály získať pre Slovensko zaujímavé obchodné kontrakty. Má na to predpoklady. Otázka dodržiavania ľudských práv a osudy politických väzňov sú mu neskonale cudzie. Dokonca ho sprvu nezaujímali ani bulharské zdravotné sestry, ktoré Líbya nespravodlivo odsúdila na smrť. Na povrch tak opäť vyplávala intelektuálna obmedzenosť našej politickej elity. Predsa, keď raz premiér odsudzuje vyvlečenie slovenských Židov do koncentračných táborov, ktorí boli rovnako pokladaní za škodcov národa, ako sú teraz Bulharky, nemôže otvárať otázku ich záchrany len preto, že si to želá Brusel. Ostane nezmazateľný dojem, že tak Fico spraví výlučne z tohto dôvodu!
