Áno, poznám príznaky, toto je záchvat paniky, to prejde. Vo výške očí - delí nás len železná mreža - sa hore-dolu špacíruje spustnutý holub. Vdychujem prach, ktorý hektickými údermi krídel víri. Holub je agresívny, to na ňom vidieť, najradšej by mi vyďobal oko, keby mohol. Títo prekliati turisti, myslí si. Tie prekliate holuby, myslím si, raz ten vtáčí druh ešte zmutuje a vyženie ľudí z miest. Choď preč, vrahúň!, syčím. Ako odpoveď buchne krídlami a naženie mi prach do nosa.
Zo slávnych schodov, po ktorých schádzam, mi začína byť zle. Čert mi bol dlžen sem liezť! Zvládnem ten zostup vôbec, alebo zostanem navždy uväznená vo veži, odsúdená pozorovať nebo úzkou štrbinou v stene? Ach, Gaudí! Deň predtým som sa zavčas rána vychystala na prehliadku slávnej Casa Mila` (La Pedrera). Sama nevlastním fotoaparát, zato na streche Gaudím navrhnutého domu som sa ocitla v hľadáčiku tuctov cudzích objektívov.
