icove vysoké preferencie, z ktorých dostávajú závrat. Ak sa chcú udržať v aktívnej politike, musia stoj čo stoj konať.
Aké milé vidieť Hrušovského bok po boku Dzurindu, keby to medzi nimi nezaškrípalo v minulosti do tej miery, až sa ocitli na opačných stranách bojiska. Ej, reku, musí im riadne tiecť do topánok. Načo by sa inak bratali tí, čo sa ešte pred rokom obviňovali z vierolomnosti a sklonov k talibanizmu.
Čo bolo, bolo. Teraz je tu aktuálnejší problém než otázky principiálnosti a svedomia. Ideovo a mravne vybrakovanej opozícii klesá popularita. Hoci má na tom nemalý podiel práve personálna opotrebovanosť opozičníkov, problém hľadajú niekde úplne inde. No sympatie verejnosti si len veľmi ťažko získajú drzým hájením princípu, že politika je vec flexibilná, a preto je v nej možné zmeniť akýkoľvek postoj. Hrušovský ani Dzurinda si nezlepšia svoje líderské pozície hraním lacných divadielok na spoločných tlačovkách. Prečo? Kto v minulosti neváhal hazardovať s dôverou svojich partnerov, nepresvedčí dnes o vlastnej odosobnenosti. Rovnako si rešpekt nevybuduje ten, kto odmietol v minulosti uznať svoju porážku.
Ako si teda vyhodnotiť koordinačné tendencie opozície? Dzurinda zjavne pokračuje vo svojej starej línii. Ako predseda najsilnejšej opozičnej strany sa snaží opäť všetko integrovať. Na rozdiel od svojho spolupútnika Mikloša, nikdy nevidel problém v miešaní hrušiek s jabĺčkami. Slová ako liberálny či konzervatívny alebo pravicový či ľudový boli preňho iba čarovnými zaklínadlami, ktorými vykúzlil dojem vlastnej nenahraditeľnosti.
Predsedovi SDKÚ však treba uznať, že vždy vedel vytvoriť podmienky, aby sa jeho strana ukázala ako tá lepšia alternatíva. Vzhľadom na pretrvávajúcu ťažkopádnosť KDH to Dzurinda nemal nikdy ťažké.
Prekvapujúca je blahosklonnosť súčasnej oficiality v KDH k uvedenému Dzurindovmu úskoku. Akoby sa kresťanskí demokrati pod vedením Hrušovského uspokojili s postavením druhého hráča. Lepší vrabec v hrsti než holub na streche? Zrejme áno pre súčasného predsedu KDH. Radšej bude riadiť malú stranu hoc podvedome podľa inštrukcií konkurenčnej strany, než by sa mal obetovať pre návrat svojho tímu do prvej ligy. Kresťanskodemokratickému hnutiu možno nakoniec neostane nič iné, len postupne vyblednúť v žiari iných.
A čo by mohlo skoordinovanie opozície priniesť SMK? V prvom rade záchranu pred politickou izoláciou. Za Hrehovania v STV, keď sa v spravodajstve zúži priestor pre opozíciu na minimum, bude mať pre maďarských politikov cenu zlata každá príležitosť prezentovať celospoločenský rozmer. Nevyváži to však riziko, ktoré predstavuje SDKÚ vo väčších národnostne zmiešaných mestách. Dzurindovci sa totiž stali príťažlivou alternatívou aj pre obyvateľstvo, ktoré až tak nebazíruje na svojom odlišnom národnom cítení. Dúfajme, že to SMK nezvedie k radikalizácii.
Podľa Hrušovského sa opozícia konečne dopracovala k modelu spolupráce. K akému, to nevie možno ani on sám. Nie je preto vylúčené, že na konci všetkého ostane vztýčená už iba jedna vlajka. Aké logo by mohla mať taká Slovenskomaďarská demokratickokresťanská únia, hnutie či koalícia?
Autor: Miro Klobučník (Autor je historik a publicista)
