ielom autora. V týchto poznámkach budem však hovoriť o čomsi opačnom, o jednote osobnostného a tvorivého v krátkom živote Albína Bagina.
Je veľa dokumentov, štúdií, esejí a biografických úvah - spomeňme v týchto súvislostiach aspoň knihu Paula Johnsona, ktorá vyšla v českom preklade pod názvom Intelektuálové (1995) - orientovaných na nesúlad, ba až na hlbokú protikladnosť medzi životom a dielom autora. V týchto poznámkach budem však hovoriť o čomsi opačnom, o jednote osobnostného a tvorivého v krátkom živote Albína Bagina.
Nikdy nezabudnem na to, čo sa odohralo pred štvrťstoročím, v oných ťažkých a bolestných chvíľach jeho pochovávania. Keď krátko pred poslednou melódiou zaznela v bratislavskom krematóriu jeho rozlúčková báseň, prebleslo mi mysľou, že práve tieto okamihy ohlasujú čosi z jeho najvlastnejšej podstaty: nikomu nehovoril o svojej smrti, no vedel o nej všetko! Svoj definitívny odchod zveril iba básni, nechal si ho pre najsúkromnejšie súkromie. Dôsledne prijal hru tých, ktorí za ním prichádzali s úľavným a dobrým slovom, aby im – nie sebe – uľahčil to, čo ho neodvratne postihlo. Albín Bagin bol chlap. Ak sa, pravda, pod chlapstvom rozumie žičlivosť k druhým a tvrdosť k sebe. Jeho duchovná odolnosť nevyplynula z hazardérskej povahy, zo stoického systému obrany ani z ľahostajnosti, ale z vôle, sebavýchovy a cnosti. Mal čo stratiť, veď smrť ho vytrhla z vrcholiacej plnosti života.
