ažšie je to v konkrétnej podobe spravodajstva, diskusných relácií, publicistiky a kultúry.
Slovenská televízia pripomínala v poslednom čase pohár vody, o ktorom nevedno, či je poloplný, alebo poloprázdny. Diskusie o verejnoprávnosti sa točili okolo bulvárnosti a ako vždy okolo spravodajstva, lebo je najzraniteľnejšie. Po politických zmenách bývajú prví na rane jeho šéfovia, a nie inak to bolo aj tentoraz.
Prípady relácií Reportéri a Pod lampou otvorili problém v dvoch ďalších kľúčových oblastiach publicistiky a verejnej diskusie. Celý spor sa pritom venuje okolnostiam celej kauzy a odohráva sa na úzkom prúžku tretej strany mince. Zabúda sa na jej dobre rozoznateľnú prvú a druhú stranu, hoci práve tá sa týka verejnoprávnej podstaty Slovenskej televízie.
O kauze Hedvigy Malinovej si môže myslieť každý, čo chce. Nemožno však nepovedať, že relácia Reportéri v nej obhajovala právo na ľudskú dôstojnosť. Nebyť jej, občan by sa nedozvedel, že v prípade je množstvo nezrovnalostí medzi tvrdeniami vysokých štátnych činiteľov a faktami, ktoré obsahuje vyšetrovací spis. V tom je základná nerovnováha celého prípadu. Niežeby sa policajný prezident, minister vnútra a predseda vlády nemohli k týmto nezrovnalostiam konkrétne vyjadriť, celú kauzu napokon otvorili masívnym mediálnym vystúpením. Len chceli mať pod touto lampou tmu. Preto sa nový riaditeľ Slovenskej televízie Radim Hreha stal hneď na začiatku svojej televíznej anabázy čističom.
