Tento pondelok som konečne zašiel do divadla Aréna na predstavenie Dr. Gustáv Husák. Zaujalo ma tam všeličo, v druhej časti najmä sugestívny herecký výkon Emila Horvátha. Ale najmä ma upútalo čosi, čo sa v divadle dialo cez prestávku medzi prvou a druhou časťou.
Naša idyla
Prvá časť sa totiž skončila inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968, odvlečením Dubčeka & comp. do Sovietskeho zväzu a následným odletom Svobodu, Husáka a ďalších na rokovania do Moskvy. Potom sa v divadle rozsvietilo, kto chcel, mohol vstať a odísť do bufetu, kto nie, ten zostal sedieť a sledoval na plátne montáž dokumentárnych záberov z filmových týždenníkov a televíznych šotov. Najskôr sme videli dramatické obrazy streľby, násilia, ranených a mŕtvych z prvých dní okupácie komentované vzrušenými hlasmi reportérov, neskôr vecné spravodajstvo o občianskom odpore, ktoré však vystriedali postupne čoraz pokojnejšie obrázky okupantov udomácňujúcich sa v cudzej krajine a napokon ich "presun z miest a obcí do špeciálne vyhradených priestorov".
Hlasy komentátorov boli čoraz milšie a sladšie, ich slovenčina čoraz mäkšia a ľubozvučnejšia, intonácia po čase priam budovateľsky radostná. Zábery okupantov, ktorí v auguste s ťažkou vojenskou technikou obsadili Bratislavský hrad a teraz sa v dyme a rachote pratali kamsi za mesto, komentátor vyprevádzal slovami o "skončení pobytu na Bratislavskom hrade". Znelo to ako správa cestovnej kancelárie o dovolenkujúcich turistoch, ktorí si počas rekreačného pobytu u nás vynikajúco oddýchli. Už ani slovo o okupácii, o brutalite, o zavraždených neozbrojených občanoch. Naopak, nasledovali čoraz optimistickejšie filmové šoty o skvelom zásobovaní, o začiatku školského roka, o peknej jeseni, o ľuďoch, čo sa vracajú z neuváženej emigrácie naspäť do vlasti.
Skrátka idyla, akú si želal normalizujúci "reálpolitik" Dr. Husák dirigovaný Leonidom Brežnevom.
Groteskný šok
Počas takto vyplnenej divadelnej pauzy sa vo mne obnovil silný pocit studu, ktorý som prežíval nielen po celý čas tridsaťročnej okupácie, ale prakticky po celé svoje tínedžerské a študentské roky predtým. Stud za neslobodu, na ktorú človek narážal na každom kroku: nielen na oplotenej a strážnymi vežami a samopalníkmi obloženej hranici v Petržalke, ale prakticky pri každom styku s "vrchnosťou". Husákove "normalizačné" prejavy tú neslobodu reprezentovali dokonale.
Koncom minulého roka hosťoval v Prahe so svojím divadlom známy ruský režisér a herec Oleg Tabakov. Spomínal, ako práve na jar 1968 zažil v Prahe najväčšiu slávu, keď niekoľko ráz vystúpil v Činohernom klube v legendárnej inscenácii Gogoľovho Revízora ako Chlestakov po boku Pavla Landovského v úlohe Gubernátora. Ruský falošný revízor (Tabakovov Chlestakov, samozrejme, hovoril po rusky) v českej gubernii - to bol na jar 1968 vskutku groteskný šok!
