Najmä naša vetva, nazývajúca sa národnou a kresťanskou. Z akýchsi príčin táto vetva, súdiac podľa jej občasného škúlenia z uvedenej skrinky, dorástla do Európy len v časti má dať, (rozumej, ona, Európa). V časti dal, (rozumej, ja, Európe), má pomerne široké medzery. Také široké, že pomedzi naše medzery nielenže špacíruje všelijaká háveď, (v slušnej krajine dobre schovaná v pevnom chlieviku), ale ona ešte aj hlasite kikiríka.
O tom, čo chceme od Európy, prípadne Ameriky, o tom máme na Slovensku celkom jasné predstavy - slušné dotácie, príspevky, bezvízový vstup, pracovné miesta, hmatateľné výsledky ich umu, všelijaké podpory. Horšie je to s nami, ak Európe máme niečo dať my. Napríklad len tak svoj postoj k histórii, svoju sebareflexiu, svoje prihlásenie sa k uznávaným hodnotám.
Ak sa dnes arcibiskup Sokol otvorene hlási k Tisovi, máme vážny dôvod zamyslieť sa, kde sa cirkevný hodnostár duchovne nachádza, kde sa brodí, medzi akými hodnotami. A nielen on sám, lebo on zároveň reprezentuje aj katolícku cirkev.
Ak je Sokolovým argumentom pre obdiv k Tisovi prosperita vojnového Slovenska, potom je podivuhodné, že práve katolícky arcibiskup dáva prednosť plnému bruchu pred utrpením blížnych. Napríklad občanov, ktorých prezident Tiso neváhal označiť za škodcov národa účelovo vybratým citátom z Biblie. Na zdanlivo prosperujúcom vojnovom Slovensku tak jeho prispením registrujeme hneď dve zlyhania - prezidentské i kňazské. Tiso, v tom čase ako prezident a kňaz zároveň, si mohol vybrať z Biblie aj niečo múdre, hoci aj z Desatora, napríklad nezabiješ alebo nepokradneš.
