režim z rokov 1948 - 1989, ale aj ten z rokov 1939 - 1945. Dôkazom absencie historickej pamäti vo vedení jednej z najvýznamnejších slovenských inštitúcií sú opätovné pokusy arcibiskupa Sokola a ďalších členov Biskupskej konferencie Slovenska velebiť až blahorečiť Jozefa Tisa, spochybňovať jeho osobnú politickú zodpovednosť za holokaust slovenských Židov a Rómov a za rasistický a totalitný charakter politického režimu, ktorý spoluvytváral a zosobňoval.
O tom, že nejde o osobné názory jednotlivcov, ale o postoj KBS, svedčí vyjadrenie jej hovorcu v súvislosti s výrokmi Sokola o Tisovi a slovenskom štáte. Toto vyjadrenie k obdobiu s nacistami kolaborujúcemu režimu, ktorý podporoval Hitlerovu rasistickú a genocídnu politiku a nechal vyviezť desaťtisíce slovenských občanov na smrť do koncentrákov, bolo škandalózne: „Cirkev sa od tohto obdobia nedištancovala, lebo na to nemala dôvod.“
Bolo zaujímavé sledovať, aké reakcie vyvolali tieto výroky a ako sa táto téma v médiách nahradila témou, či arcibiskup Sokol spolupracoval alebo nespolupracoval s ŠtB. Kým predsedovia Smeru a HZDS sa k pokusu rehabilitovať ľudácky režim vyjadrili jednoznačne odmietavo a predseda poslaneckého klubu SMK žiadal, aby arcibiskup Sokol odstúpil, poslanec KDH Pavol Minárik povedal: „Politici by sa nemali miešať do cirkevných záležitostí, pretože cirkev je v týchto otázkach autonómna.“ Podobne sa vyjadril aj predseda poslaneckého klubu SDKÚ Janiš. Oveľa väčšiu odvahu otvorene sa postaviť proti škandalóznemu postoju KBS mali viacerí katolícki kňazi a teológovia.
Osobitnou kapitolou je správanie sa SNS, ktorá podľa koaličnej dohody má obsadiť post šéfa ÚPN. Okrem toho, že jej predstavitelia odmietli jasne pomenovať charakter Tisovho režimu, opätovne navrhovala nepriechodných kandidátov, ktorí neboli schopní zaujať postoj k tomuto režimu v súlade s ustanoveniami zákona o ÚPN. Aj v dôsledku toho sa prehlbovala kríza okolo tejto inštitúcie.
V reakcii na krízu sa objavila kandidatúra Františka Mikloška. Ten má okrem autority, ktorá vyplýva z jeho disidentskej minulosti, aj výhodu, že v r. 1987 podpísal vyhlásenie, že deportácie boli v slovenských rukách a naši predstavitelia za to niesli zodpovednosť, a že v roku 1990 hlasoval za vyhlásenie, v ktorom parlament odsúdil holokaust. To by mohla byť garancia, že pod jeho vedením bude ústav oživovať našu pamäť rovnako o oboch režimoch vrátane zločinov, ktoré sa počas ich existencie udiali.
Mladý historik Petranský počas prezentácie svojej kandidatúry v parlamente vopred rezignoval na vyvážený prístup k obom režimom, keď povedal, že v agende ústavu má byť obdobie slovenského štátu iba okrajovou záležitosťou. Vzhľadom na povedomie o tomto temnom období je to očividne chybný prístup. Sotva ho možno ospravedlniť tvrdením, že „zločiny komunizmu ešte neboli potrestané, zatiaľ čo zločiny fašizmu áno“. Zámerom dominantne sústrediť činnosť ÚPN na spoluprácu s políciou pri odhaľovaní zločinov, ktoré počas komunizmu spáchali bezpečnostné zložky, dáva za pravdu historikovi Dušanovi Kováčovi, ktorý upozornil, že tento kandidát „je príliš mladý“ a že „tým, že prešiel do Matice slovenskej, začal pracovať v ideologickom zázemí inštitúcie, ktorá sa orientuje na rehabilitáciu slovenského štátu a Jozefa Tisa“.
Autor: Peter Weiss (Autor je vysokoškolským učiteľom a bývalým predsedom SDĽ)
