pravdu. Ani ja sa v našich médiách nedočítam, čo sa v Rusku deje. Keď však mám možnosť, idem na ruský film. Za posledných osemnásť mesiacov som ich videl šesť:
Snívam o vesmíre. Vizuálna anatómia ruského zázraku. Rumovisko zmarených túžob, nesplnených nádejí, sklamanej dôvery, zakompostovaných do surovej každodennosti polárneho prístavu. Akoby náhodou povyberané figúrky zohrajú nejasnú partiu s jediným cieľom: zachovať si v podpalubí potemkinovskej veľmoci za každú cenu dôstojnosť. Pozorného diváka dojme, ako sa všetci títo polovíťazi, poloporazení, hrdinovia i obete každodennosti pripravujú na akýsi mystický únik, čo by mohla byť aj sloboda v nejakom prezlečení. Všetci napokon prežívajú prvý let človeka do vesmíru ako vlastný triumf, ako opojenie z výtrysku vertikálnej slobody, ktorá mohla vysublimovať iba z kritickej miery utrpenia. Rafinovaný masochizmus, dojemný, znepokojujúci, reflektujúci, poburujúci aj štyridsaťpäť rokov po Gagarinovi.
4. Rafinované, brutálne zviditeľnenie krajiny, ktorá sa zmieta v kŕčoch po liečbe šokom. Normálna každodennosť sa mieša s bizarnou, patologickou maškarádou. Protagonisti akoby oslavovali koniec, ale čoho? Sveta, civilizácie, kultúry? Čitateľné symptómy nepravých, predstieraných životov, ktoré prerastajú do mýtov: osobných, kolektívnych, národných...
Ani najidylickejšia situácia neostane vľúdnou oázou: z rozšafného vedca, ktorý pracuje na „utajených genetických manipuláciách“ sa vykľuje hľadaný vrah. Sebavedomý, významnými zámlkami komunikujúci pracovník dnešnej Ľjubjanky je v skutočnosti kvalitárom v gigantickej mrazničke mäsozávodov. Atraktívna veľkomestská prostitútka hrá bútľavú vŕbu s ľudskou tvárou. Práve ona sa stane kňažkou, ktorá organicky prepojí normálny hraný film s apokalyptickým paradokumentom, ktorý kulminuje vo „folklórnom sabate“. Bŕŕŕ... Kto tento film dokáže racionálne odvnímať, voľačo sa o súčasnom Rusku dozvie.
