mal prijatím novej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktorá je nevyhnutnou podmienkou, aby po OSN v Kosove na určitú dobu prevzala zodpovednosť Európska únia a aby tam mohla pokračovať činnosť KFOR.
Ahtisaariho „balíček“ bude otvoreným návrhom. Autor však dal najavo, že o ňom nemá v úmysle viesť s oboma stranami zásadné rokovania, skôr iba konzultácie o čiastkových aspektoch, ktoré by mali trvať len minimálne nutný čas.
Súčasne sa začne proces formovania pozícií jednotlivých štátov. Názor Slovenska nie je nepodstatný, práve naopak. Je názorom člena Európskej únie, NATO a - čo je ešte závažnejšie - jedného z 15 členov Bezpečnostnej rady OSN. Práve tento orgán má rozhodnúť, či nová rezolúcia bude prijatá a ak áno, v akej podobe. Bez novej rezolúcie by sa mohla roztočiť špirála jednostranných aktov a činov.
S akými pozíciami a prioritami teda vstupuje Slovensko do záverečného dejstva kosovskej drámy, predtým, než sa oboznámime s návrhom Ahtisaariho aj my? Faktorov, z ktorých vychádzame, je viacero. Likvidačná politika Slobodana Miloševiča voči spoluobčanom albánskej národnosti vyvolala ich masový útek z Kosova a bola dôvodom pre vojenskú intervenciu NATO. Na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady č. 1244 bola ustanovená správa OSN v Kosove. Nepodarilo sa však zabrániť exodu Srbov, z ktorých väčšina sa späť do Kosova nevrátila. Je tu budovanie demokratických kosovských inštitúcií, niekoľké voľby, často za účasti aj kosovských Srbov, ale tiež ich bojkot týchto inštitúcií. Je tu nefunkčná ekonomika a bezvýchodisková nezamestnanosť. Je tu stále etnické napätie a občasné krvavé incidenty. Je tu preto aj potreba masívnej civilnej aj vojenskej medzinárodnej angažovanosti. Pokračovanie tohto stavu je neudržateľné.
Kým v roku 1999 bolo pred Kosovom viacero možných scenárov, vývoj sa cielene uberal k tomu, aby dnes zostal vlastne iba jeden. Pod dohľadom Bezpečnostnej rady OSN a Kontaktnej skupiny sa od roku 1999 prijímali kroky upevňujúce faktickú samostatnosť Kosova, jeho nezávislosť od Srbska. To s nezávislosťou Kosova nemieni súhlasiť. V tom má podporu časti slovenskej verejnosti a politických síl, ktoré v nej nevidia nič iné, než odtrhnutie časti územia štátu proti jeho vôli. Slovenskej verejnosti však neuniklo ani to, že v záujme dosiahnutia cieľa Belehrad ponúka Kosovu bezprecedentnú, až absolútnu mieru autonómie na základe princípu kolektívnych práv menšín - teda model riešenia, založený na pre nás neprijateľných princípoch.
Dnešná situácia teda ponúka len málo alternatív a žiadna z nich nie je obzvlášť príťažlivá. Ideálne východisko neexistuje. Máme však prioritný záujem, aby budúce riešenie bolo príspevkom k zvýšeniu mieru, stability a prosperity na Balkáne. Riešenie nemôže byť len víťazstvom jednej a porážkou a ponížením druhej strany. Musí odrážať realitu, ale tiež byť zamerané na európsku perspektívu celého regiónu. Štáty únie sa preto dnes musia zjednotiť aj pri hľadaní riešenia pre Kosovo, aj pri presadzovaní európskej perspektívy pre Srbsko, aj za cenu nutných kompromisov. Ide o zodpovednosť voči našim národným záujmom, ale tiež voči našim partnerom v únii a spojencom v NATO. Slovensko je druhý rok v Bezpečnostnej rade OSN a tento mesiac rade aj predsedáme. Naším pôsobením, aj v otázke Kosova, musíme preukázať zrelosť našej krajiny, schopnosť niesť túto zodpovednosť.
Prenášanie násilia do ulíc nie je riešením. Ulice nemôžu Libanončanom ponúknuť nič iné len scény násilia a drancovania.
To všetko v čase, keď sa svet spája, aby obnovil, čo bolo zničené v niekoľkých vojnách, ktoré spôsobili, že Libanon čelí dlhu viac ako 40 miliárd dolárov. Veríme, že Parížska konferencia Libanoncom pomôže, aby ulice opustili.
Autor: Ján Kubiš (Autor je ministrom zahraničných vecí Slovenskej republiky)
