raja známi členovia súboru Slovenského národného divadla dostali výpoveď a rozpŕchli sa dvaja do televíznych seriálov a tretí do reality šou na exotickom ostrove. "Postavili sa na zadné... Zahnali ma do kúta," vysvetlil situáciu jeden z najpopulárnejších hercov u nás Maroš Kramár. Za hlavný dôvod nezhôd označil pracovnú zaneprázdnenosť a nízky plat v štátnych divadlách, ktorý "vystačí len na marlborky". Dosť kruté zúčtovanie so zamestnávateľmi, ktorí mu uplynulých 27 rokov poskytovali mesačný príjem a platili odvody. Je pravdou, že dvadsaťtisíc hrubého predstavuje v dnešnej dobe škandál, ktorý by krajne ľavicového premiéra mal okamžite donútiť konať. Faktom je však aj to, že Maroš Kramár hrával jedno-dve predstavenia mesačne, zatiaľ čo jeho rovnako zarábajúci kolegovia aj pätnásť či dokonca dvadsať.
Výborne naladení
Oveľa viac než tento odchod ma však zarazila iná vec. Keď v Národnom divadle naozaj vládne taká nespokojnosť, prečo jeho poprední zamestnanci neprotestujú, neorganizujú verejné diskusie a nebúria sa? Prečo okamžite nevstúpia do štrajku?
Pri svojej všeobecnej obľúbenosti by takúto správu okamžite dostali do každého média v štáte a zahnaný do kúta by bol niekto úplne iný. Alebo by sa minimálne otvorila diskusia o absolútne neudržateľnej podobe financovania kultúry u nás. O odboroch v SND sa hovorí, že sú legendárne silné - ale v čom vlastne? V udržovaní tohto absurdného stavu?
Minulý týždeň som si v televízii prvý raz pozrel reláciu Tesne vedľa, v ktorej slávne osobnosti hádajú málo známe nárečové a iné záhadné slová. Maroš Kramár a Ján Kroner aj s manželkami pôsobili, akoby tam už ani nedochádzali, ale celý čas bývali, nonšalantne rozvalení, oblečení v domácich úboroch, na nohách div že nie papuče. O nejakej nespokojnosti ani reč, v štúdiu panovala výborná nálada a zúčastnení sa stále smiali, aj keď mi nebolo celkom jasné, na čom. Čo tak využiť priestor a namiesto hŕby záhoráckych slov povedať niekoľko svojich vlastných, trebárs aj tvrdých a nepohodlných? Aj ich kolegyňa, ktorá ešte v súbore zostala, upozornila len na to, že má veľké prsia. Pre istotu dvakrát. Čo núti týchto talentovaných a vzdelaných ľudí, aby zo seba robili vlastné karikatúry? Len to, že žijeme v attention economy a oni jednoducho musia byť videní a je jedno kde, kedy a ako?
Maroš Kramár sa posťažoval, že pre vyťaženosť ledva spáva, nie to ešte, aby skúšal, no keby vypustil aspoň jednu pravidelnú televíznu účasť, tak už vie svoju premárnenú rolu v Čapkovej hre R.U.R. dávno recitovať aj odzadu. Dokedy potrvá stav, keď slovenských hercov nenájdeme pokope pri skúškach na javisku, ale roztrúsených na diaľnici D1, keď sa rútia nocou za reklamou alebo seriálom?
Nesmiešny nepomer
Naozaj ťažko vyčítať mladým divadelníkom, že sa ženú za každým nádejným kšeftom, keď dostávajú nástupný plat jedenásťtisíc hrubého. Za také peniaze by už nikto v publiku ani len nezdvihol zadok zo stoličky, aby pohol prstom. Lenže, na druhej strane, ťažko večer očakávať špičkové výkony od dabingových strojov, ktoré cez deň osem hodín rapotali infantilné repliky z telenoviel.
Sám som v trocha podobnej situácii. Neprejde deň, aby mi nevyzváňal mobil, z ktorého sa ozýva ponuka napísať článok, glosu, fejtón, jednoducho hocičo do nového, alebo dokonca ešte ani neexistujúceho časopisu, ktorý však bude od prvého čísla perfektný, lesklý, vytlačený na kriedovom papieri a neviem čo ešte.
"A aké platíte honoráre?" spýtam sa zakaždým.
