ť za zloženie súdu ponesie v konečnom dôsledku on. Môže totiž spraviť lepší alebo horší výber.
O to viac je jeho úloha dôležitá v situácii, keď sa parlament postavil k voľbe kandidátov na sudcov nezodpovedne. Na vypočutie všetkých 30 kandidátov určil len jeden deň, pričom niektorí kandidáti dostali na ústavnoprávnom výbore ledva jednu otázku. Ťažko uveriť vyjadreniam niektorých poslancov, že z prezentácie na výbore si urobili dobrý obraz o odbornosti kandidátov. Hoci politici pred voľbou deklarovali, že rozhodovať budú odborné kritériá, fakty ich usvedčujú z toho, že to boli iba prázdne slová. Ani bývalý predseda ústavného súdu Mazák nechápal, prečo poslanci pred medzinárodne uznávaným profesorom ústavného práva (Bröstl) uprednostnili kandidátov, ktorí sú neznámi alebo sa ústavnému právu nikdy nevenovali (napr. kandidátky Šebová alebo Čutková). Navyše parlament nielenže nezvolil uznávaných odborníkov na ústavné právo. Zvolil aj kandidátov vyslovene kontroverzných (Brňák, Šafárik, Harabin). Poslanec Číž zo Smeru pritom vyhlásil, že Smer chcel presadiť kandidátov, čo boli schopní „reprezentovať názory celého štátu a neboli zdiskreditovaní“ a naznačil, že by malo ísť o „integračné osobnosti“.
Za povšimnutie stojí fakt, že skoro všetci zvolení kandidáti sú nominantmi koaličných politických strán. Nominanti navrhnutí predsedom ústavného súdu, právnickými organizáciami, fakultami či opozíciou väčšinou nedostali podporu.
To, že kandidátov navrhujú politické strany, neznamená, že sa musíme zmieriť s tým, že sudcom sa stane hocikto, kto má podporu strán, a že parlamentná väčšina má morálne právo úplne ovládnuť Ústavný súd. Politici argumentujúci tým, že každé rozhodnutie parlamentu je politické, opomínajú potrebu dodržiavať nepísané princípy, ktoré sú pre demokraciu podstatné preto, aby sa nezvrhla na diktát väčšiny alebo aby neboli paralyzované kontrolné mechanizmy. Asi najvýznamnejším je práve Ústavný súd.
Všetko je teraz v rukách prezidenta. Ten by mal byť oslobodený od úzko straníckych záujmov a mal by svojím výberom zabezpečiť dôveryhodnosť súdu. To, aby nebol degradovaný iba na ďalší „úrad“ obsadený iba podľa dohody parlamentnej väčšiny, hoci aj kontroverznými osobami. Prezidentovou úlohou je zabezpečiť, aby bol Ústavný súd naozaj dôveryhodným a nezávislým strážcom ústavy pred svojvoľnými zásahmi štátnej moci. Ani prezident nemôže pritom rozhodnúť ľubovoľne, ale je za svoj výber zodpovedný občanom a musí im vedieť svoj výber zdôvodniť.
Ivan Gašparovič nemal zatiaľ počas svojho funkčného obdobia príležitosť urobiť veľa významných štátnických rozhodnutí. Teraz sa mu taká možnosť naskytla. Ním vybrané osoby budú najvyššími strážcami princípov právneho štátu a základných práv až do roku 2019. Dvanásť rokov bude ochrana základných práv občanov závisieť v konečnom dôsledku od nich. A teda aj od prezidenta, ktorý ich tento týždeň vyberie.
