ko trápne. Samotná reakcia opozície a médií na Ficovu ohlasovanú návštevu však bola zbytočne hysterická a neadekvátna.
V prvom rade si treba povšimnúť, že bývalému premiérovi a exministrovi zahraničných vecí podivuhodne zlyháva pamäť. Počas ich osemročnej vlády sa na Slovensku vystriedali prakticky všetci najvyšší čínski predstavitelia a ani pri jednom nenastolili otázku ľudských práv (urobil to jedine vtedajší šéf parlamentu Pavol Hrušovský). Naopak, sám Eduard Kukan vtedy reagoval tým istým slovníkom, akým dnes argumentuje Robert Fico. Premiér i šéf diplomacie odmietli prijať aj tibetského dalajlámu, jednu z najväčších mravných autorít súčasného sveta, počas jeho návštevy Slovenska - z obavy pred zhoršením vzťahov s Pekingom (prijal ho súkromne iba vicepremiér Csáky). Ak dnes stojí SDKÚ na čele kritikov Ficovej zahraničnej politiky, ak Mikuláš Dzurinda požaduje „držať sa mantinelov európskych noriem“ (ten istý Mikuláš Dzurinda, ktorý mal vždy bližšie k názorom Bushovej administratívy, ako k európskym postojom), je to mimoriadne falošná póza. O ľudské práva vo svete nejavila výraznejší záujem nijaká z doterajších slovenských vlád.
Nemyslím si, že je racionálne obmedzovať diplomaciu akejkoľvek krajiny na „spriatelené štáty“. Takýchto figúr sme si dostatočne užili počas režimu, v ktorom sme sľubovali priateľstvo na večné časy. Ak by sa držali tejto logiky všetci, potom by napríklad nikdy nemohol prísť francúzsky prezident Mitterrand na návštevu komunistického Československa a vyjadriť podporu vtedajším disidentom. Oveľa účinnejšie by bolo, keby opozícia, médiá i mimovládne organizácie vyvinuli tlak na predstaviteľov výkonnej moci, aby pri svojich oficiálnych cestách nezabúdali na rozmer ľudskoprávnej diplomacie (presne tak, ako to urobila Amnesty International). Fico mal jedinečnú, takmer historickú príležitosť ukázať, že na jednej strane robí (ako tvrdí) vyváženú zahraničnú politiku a na druhej strane sa zaujíma o otázky, ktoré jeho predchodcovia nemali odvahu otvoriť. Žiaľ, nevyužil ju.
Zahraničná politika Roberta Fica patrí medzi najslabšie články jeho agendy. Je vyjadrením jeho osobnej frustrácie z odmietnutia v radoch európskych socialistov kombinovanej simplicistickým jánošíkovským vzdorom. Kritizovať ho len za samotné návštevy považujem za mimoriadne pochybné. Zvlášť, ak Slovensko s tradične dobrými vzťahmi v arabskom svete vďaka Dzurindovej jednostrannej politike osem rokov nenavštívilo ani jednu moslimskú krajinu, čo je za súčasnej medzinárodnopolitickej situácie viac ako netaktické. Štátnik má podľa sympatií navštevovať milenky, nie krajiny. V opačnom prípade mu hrozí, že jeho vlastné hodnoty prestanú byť mravnými princípmi, ktoré ho posilňujú a stanú sa osobnými obmedzeniami, ktoré ho oslabujú.
Autor: Eduard Chmelár (Autor je vysokoškolský učiteľ)
