iaznivých okolností. No verdikt - ako gól, čo vsieti mužstvo za stavu 0:10 - tiež odhaľuje vážnosť problému korupcie na Slovensku.
Stačí si prečítať odpočúvania v kauze Čuňo a spol. na www.sme.sk, a vidieť, že len málo sa toho zmenilo, odkedy bývalý šéf Protikorupčnej jednotky Jozef Šátek povedal, že „aspoň trinásť rokov tu bliká červené svetielko. Je tu maximálna korupcia“. (SME, 28. 1. 2004). Pokusy zbaviť sa Špeciálneho súdu ukazujú, že hoci zločinci vedú o 10 gólov, stále nie sú ochotní gól dostať. Hrajú na udržanie daného stavu - na rozdiel od slovenských lídrov od roku 1993.
Korupcia za Mečiarovej vlády 1994 - 1998 prenikla do všetkých veľkých štátnych inštitúcií vrátane polície, tajnej služby, bánk a všetkého, čo súviselo s privatizáciou. Rozhodujúco tiež spojila politiku a tajnú službu na jednej strane s organizovaným zločinom na strane druhej; toto prepojenie sa dodnes nepretrhalo.
Prvá Dzurindova vláda sa dostala k moci s prísľubmi, že uprace tento chaos, ale nikdy sa nezmohla na serióznu reakciu na organizovaný zločin na najvyššej úrovni. Za osem rokov, keď bol Dzurinda pri moci, a zvlášť za päť rokov, keď bol policajným viceprezidentom Jaroslav Spišiak, prílev kriminality opadol, ale „chápadlá“ medzi organizovaným zločinom, tajnou službou a politikou nikdy nikto neodťal.
Ľubomíra K. napríklad polícia považuje za jedného zo zakladateľov organizovaného zločinu v Bratislave, spolu so zavraždeným zločineckým bossom Miroslavom Sýkorom. Ľubomír K. s univerzitným vzdelaním prevzal vedenie takáčovského gangu po tom, čo jeho boss, Ján Takáč, v roku 2003 umrel v spŕške guliek. Obchodoval tiež s mužmi na druhej strane zákona - ako s Igorom Grošaftom, vtedajším kandidátom vládnucej SDK do FNM, a Jurajom Minarovjechom, ktorý pracoval v agentúre pre splácanie dlhov Slovenská konsolidačná pod ministerstvom financií, ovládaným SDKÚ. Obaja muži v rozhovoroch s autorom článku povedali, že nevedeli nič o jeho údajných kriminálnych aktivitách.
