Keď dnes otvoríme oči, poľahky nadobudneme pocit, že Tiso - resp. Dr. Jozef Tiso, ako sa už dnes hovorí – bol velikánom dejín Slovenska. Možno aj sveta. Toto zistenie sa na nás chrlí pomaly zo všetkých strán. Zhoda okolností? Asi ťažko. Sme totiž svedkami cielenej činnosti ľudí, ktorí s príchodom nového prístupu k veciam verejným vycítili šancu, aby sa ich názor, kedysi marginálny, stal dominantným. Už to nie je len zľahčovanie negatív slovenského štátu, ale vyzdvihovanie pozitív. Samozvaných historikov nahradili úradníci, politici, dokonca aj jeden nemenovaný arcibiskup.
Kým v minulosti, sme nad podobnými prejavmi len s úškľabkom kývli rukou, dnes je legitimácia vojnového režimu reálnou hrozbou. Je zrejme len otázkou času, kým sa tieto teórie stanú súčasťou učebníc dejepisu.
Stačí sa pritom len pozrieť na stranícku príslušnosť ministra školstva. Nebezpečie je o to väčšie, že vo vláde nesedí nikto, kto by zaručil opak. A premiér už dupľom nie. Mlčanie má v tomto prípade rovnaké následky ako samotné konanie.
Dnešní zástancovia Tisovho štátu sú síce vzdelaní, iste prečítali mnoho kníh, no tie im nič nedali. Inak by za záchrancu Slovákov nepovažovali človeka, ktorý práve im zničil všetku nádej na úctyhodné dejiny.
Tvrdiť, že Tiso bol ľudomil a podľa vzoru Ježiša sa tragicky obetoval pre naše blaho, je výsmechom tých, čo svoj život v čase vojny skutočne obetovali a dodnes im nikto nepostavil nijaký pamätník. Je neuveriteľné, že Slováci v ľudáckych uniformách majú totožné postavenie so Slovákmi lietajúcimi v britskej armáde. Lenže tí druhí boli skôr Čechoslovákmi a to sa neodpúšťa.
Zastaviť rozpínavosť zhora riadeného ospravedlňovania zločinov minulosti je žiaľ, nad sily občianskej spoločnosti. Ľahostajnosť občanov k tejto otázke je zúfalou skutočnosťou. Postupom času nadobudnú pocit, že ten Tiso bol vlastne úplne „v pohode“ a tým sa to končí. Potom sa pokojne môžu rozdávať štátne vyznamenania Šaňa Macha X-tej triedy a nikoho to neprekvapí. Azda iba tisofilov, ako poľahky dokázali spraviť z čiernej farby bielu.
Už v lete bolo jasné, že rozum a pravda nebudú nasledujúce štyri roky silnou stránkou Slovenska. Rozsah však prekvapil. Opäť začína byť všetko dokonale postavené na hlavu. Dejiny vraj píšu víťazi. Možno áno. Len je škoda, že u nás sa to darí aj tým porazeným.
Autor: Michal Pálinkás (Autor je študentom Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe)
