Združuje opozičných politikov tvoriacich protiváhu vláde. Skladá sa z osobností, ktoré sú predbežne vybrané na ministerskú funkciu v prípade volebného víťazstva strany. Pridanou hodnotou je nielen zviditeľnenie opozície, ale aj príprava ministrov a ich tímov. Takto sa vládne a opozičné strany stretávajú v politických súbojoch o sporných otázkach, čo opozícii dáva okrem iného priestor predstavovať vlastné alternatívne koncepcie riešenia sektorových politík.
Slovenský politický systém v mnohom pripomína ring, v ktorom sa politické strany stretnú spravidla raz za štyri roky, zvedú v predvolebnej kampani politický boj, a potom si víťaz vytvorí monopol na politickú moc. Medzitým je priestor zväčša len na prázdne politické heslá a vzájomné osočovanie.
Tieňové vlády dodnes na Slovensku nenadobudli relevantný význam, a to paradoxne vďaka stranám súčasnej vládnej koalície. Tieňová vláda Smeru fakticky len vytvárala klišé pre predsedu strany. Predovšetkým nízka odborná profilácia tieňových ministrov (spomeňme si na tieňového ministra financií Šulaja) sa takmer podpísala pod vymazanie termínu „tieňová vláda“ zo slovenského politického slovníka.
A práve tu je šanca pre súčasnú opozíciu inštitucionalizovať svoju politiku, dať jej rámec na odbornú i politickú koordináciu, a predovšetkým synergickým efektom umocniť silu všetkých troch opozičných strán. Tieňový kabinet by tak mal slúžiť predovšetkým na vytváranie odborných stanovísk a ich tlmočenie do „občianskej“ reči, zatiaľ čo parlament by mal zostať priestorom na politické konflikty a názorové súboje. Popri eliminovaní pokusov o sociálne experimenty by hlavnou úlohou opozície mala byť snaha demontovať mýtus o tom, že predchádzajúca pravicová vláda sa orientovala len na pomoc ekonomicky prosperujúcim sociálnym vrstvám a podceňovala slabšie sociálne skupiny. Treba ukázať, že reformná politika priniesla prospech všetkým vrátane tých, ktorí dnes z vládnych pozícií lacno vykrikujú heslá o sociálnom a rovnostárskom štáte.
Neuralgickým bodom tieňovej vlády je pozícia jej predsedu. Iniciatívu by ako najsilnejšia opozičná strana mala vyvinúť SDKÚ. Predovšetkým minulosť vzťahov medzi terajšími opozičnými stranami de facto vylučuje, aby na jej čele stál niektorý zo súčasných predsedov. Aj expremiér Mikuláš Dzurinda by si mal spomenúť, že sa v roku 1998 dostal na čelo antimečiarovskej opozície nie ako predseda najsilnejšej opozičnej strany, ale ako líder SDK bez (vtedy ešte) adekvátneho politického zázemia. Politické okolnosti priam prikazovali posunúť mocenské otázky do úzadia a uprednostniť spoločný záujem, ktorým bola porážka mečiarizmu.
Analogicky by sa opozícia mala zachovať aj dnes. Ukazuje sa totiž, že poraziť zoskupenie populistických a nacionalistických strán so silným lobistickým pozadím a vypočítavou marketingovou politikou bude niesmierne ťažkou úlohou. Proti obchodníkom s dažďom sa bojuje veľmi ťažko, pretože ľudia - a na Slovensku zvlášť sú náchylní uveriť tomu, že politici disponujú návodom na to, ako vytvoriť dokonalejšiu spoločnosť garantujúcu materiálnu a sociálnu rovnosť pre všetkých. Zostavenie tímu ľudí, ktorí budú odbornými a politickými garantmi - tieňovými ministrami – jednotlivých rezortov a ktorí budú formulovať nesocialistickú politiku, jej program a cestu k jej napĺňaniu by malo byť prvým krokom k návratu reformných síl do vládnych pozícií.
Autor: František Chovanec (Autor je politológ a historik)
