delávacom priestore, ale aj zdôrazniť diferenciáciu vysokých škôl, či ich prepojenie s praxou.
Až na šiestom mieste je „priorita“ úprava kompetencií, ktorá zásadným spôsobom mení doterajšie akademické zvyklosti. V nej vhodne ministerstvo navrhuje uplatňovanie správneho poriadku pri procese akreditácie študijných programov i samotných vysokých škôl, čo zavedie možnosť odvolania sa voči negatívnemu rozhodnutiu. Otázny je návrh, aby už nie parlament, ale vláda udeľovala štátny súhlas na pôsobenie verejnej vysokej školy, podobne ako dnes koná voči súkromným vysokým školám. Neodôvodnený je návrh, aby senát univerzity tvoril „primeraný“ počet členov každej fakulty, nie rovnaký, ako je to doteraz, čo môže viesť na univerzite aj k „vláde“ jednej fakulty. Najmenej kontroverzný je návrh, aby členov vedeckej rady, prorektorov či prodekanov vo funkciách neschvaľoval akademický senát, ale aby iba prerokoval ich nominácie. Je logické, aby si rektor i dekan slobodne vybrali svojich najbližších spolupracovníkov.
Zarážajúcimi sú návrhy, ktoré posilňujú kompetencie správnej rady univerzity. Tento orgán, nie samosprávny, zaviedol na vysokých školách zákon z roku 2002. Jej poslaním je posilňovať väzby verejnej vysokej školy a spoločnosti. Pôsobnosť rady je možné definovať ako schvaľovanie zásadných kontraktov na vysokej škole (kúpa, predaj nehnuteľností, úver, atď.). Podľa návrhov ministerstva školstva by mala mať rada kompetencie aj pri voľbe rektora s právom nominovať kandidáta, ale aj právom veta po jeho voľbe v akademickom senáte. Rovnako správna rada univerzity má určovať plat rektora a schvaľovať rozpočet univerzity.
Bez argumentov, ktoré by dokazovali doterajší nevyhovujúci spôsob rozdelenia kompetencií na univerzite, navrhuje sa obmedzenie akademickej samosprávy odobraním kompetencií akademickým senátom univerzít. Podobá sa to situácii v samosprávach miest a obcí, kde by niekto tvrdil, že mestské zastupiteľstvo nie je kompetentné schváliť rozpočet mesta a určiť plat primátorovi, preto je potrebné zriadiť správnu radu mesta, ktorá bude zložená z odborníkov, tej prideliť tieto kompetencie, lebo ona bude lepším spôsobom posilňovať vzťah mestského úradu a verejnosti.
Čie dobro? Je vhodné sa pýtať i pri tejto príležitosti. Z predbežného pripomienkového konania je zrejmé, že najradikálnejšie zmeny navrhli rektori vysokých škôl. Na ich návrh by pracovný pomer profesorov a docentov uzatváral, menil a rušil rektor, nie ako je to doteraz, dekani fakúlt. Neuveriteľnou aroganciou moci je aj ich návrh, aby rektor menoval dekanov fakúlt z viacerých kandidátov na dekana. Ide o návrh, ktorý by absolútne degradoval akademickú samosprávu fakúlt. Je to zarážajúce o to viac, že každý z nich sa dostal do funkcie rektora z pozície učiteľa na niektorej z fakúlt.
Kto teda bude mať osoh z týchto zmien? Dve skupiny ľudí, ale nejde ani o akademickú obec, ani o spoločnosť. Najväčší osoh budú mať rektori a politici. Prví preto, lebo správne rady vysokých škôl v terajšej zostave sú zostavené takmer úplne na návrh terajších rektorov. Politici preto, lebo cez svojich nominantov v silných radách budú mať zásadný vplyv na rozhodnutia rektorov. Pri zamestnávaní, objednávaní a poskytovaní služieb, či pri zadávaní zákazok. Tomu sa hovorí posilňovanie väzby verejnej vysokej školy a spoločnosti?
Autor: Peter Olekšák (Autor je vysokoškolský učiteľ)
