ie súčasného stavu“. Zároveň označilo odmietavý postoj STV a SRo k tomuto návrhu zákona za zarážajúci.
Ja pokladám za zarážajúce, že ministerstvo v závere minulého roka zhodilo zo stola vlastný návrh zákona, ktorý bol predmetom mnohých rokovaní medzi ministerstvom, STV a SRo a bol pripravený v podobe, v ktorej mohol byť predložený do štandardného pripomienkového konania. V tej chvíli totiž „noví“ ministrovi ľudia vyrukovali s úplne iným návrhom zákona, ktorý vytvára nový štátny úrad a obsahuje plnú nošu absurdností. Činnosť úradu napríklad majú platiť STV a SRo, ale reálny vplyv na jeho hospodárenie ani po vytvorení tzv. Rady úradu, kam majú nominovať svojich zástupcov, nemajú; za peniaze STV a SRo bude úrad vymáhať aj úroky z omeškania a pokuty, ktoré však už nebudú príjmom médií verejnej služby(!); a najzábavnejšia je „korupčná“ doložka, podľa ktorej pokuty nie sú stanovené pevnou sumou, len sumou „do“ - t. j. bude len na ľubovôli riaditeľa úradu, komu akú pokutu udelí. Zlatá baňa. Takisto nikto nepovedal, koľko bude taký úrad stáť.
Televízia a rozhlas inú možnosť ako odmietnuť takýto zákon nemajú. Jeho jediným problémom totiž nie je faktické zoštátnenie médií verejnej služby prostredníctvom ovládnutia ich financovania. Problematický je tiež fakt, že takto konštruovaný úrad nebude mať bohvieakú motiváciu efektívne vyberať poplatky a STV a SRo nemajú mechanizmy, ako ho k tomu prinútiť (aj keď ich zástupcovia v rade úradu môžu iniciovať odvolanie riaditeľa, nemajú však rozhodujúci vplyv na hospodárenie úradu). A najväčšie nebezpečenstvo, ktoré si dnes možno málokto z tvorcov absurdného návrhu uvedomuje, sa skrýva v riziku, že v dôsledku negatívneho prijatia tohto návrhu zákona sa môže definitívne rozpadnúť krehký spoločenský konsenzus o existencii médií verejnej služby na Slovensku.
Súkromné médiá, samozrejme, nie sú ich priaznivcami. Namiesto vecnej debaty o naplnení ich roly a o ich podobe využívajú v menej či skôr viac nekompetentných komentároch aj túto situáciu na spochybnenie samotnej existencie vysielania verejnej služby. A napriek stále vysokej miere dôveryhodnosti, ktorú slovenská verejnosť k STV aj SRo prechováva (ako to vyplýva z kontinuálnych výskumov verejnej mienky), možno spomínaný krehký konsenzus rozbombardovať veľmi rýchlo.
Minister kultúry Marek Maďarič nastupoval do funkcie s povesťou odborníka na médiá. Obsah návrhu nového zákona o televíznom a rozhlasovom poplatku a polokonšpiratívny spôsob, akým vznikal a bol „diskutovaný“ (k „pracovnému“ návrhu sa nemali dostať ani členovia rád oboch médií), však smeruje k tomu, že obráti slovenskú verejnosť proti STV a SRo (paradoxne nie proti „pôvodcovi zla“ v tomto prípade - ministerstvu kultúry) - takto sa „odborník na médiá“ v ministerskej funkcii nespráva.
STV aj SRo sú pred finančným kolapsom, ktorý nevyplýva z práce súčasných manažmentov, ale z histórie financovania médií verejnej služby na Slovensku od čias ich vzniku pred pätnástimi rokmi. Ak nechce byť minister kultúry spoluhrobárom vysielania verejnej služby, mohol by sa vari už konečne detailnejšie pozrieť na to, kto, kedy, prečo a v spolupráci s kým mu ponúkol tento „geniálny“ návrh zákona a prevziať ministerskú zodpovednosť. Pokiaľ mu, pravda, súčasný stav, vrátane budúceho kolapsu či prinajmenšom marginalizácie významu médií verejnej služby nevyhovuje. Kto už sa má v musilovských „mužoch bez vlastností“ vyznať?
Autor: Miroslav Kollár (Autor je členom Rady Slovenskej televízie, v rokoch 2003 - 2007 bol jej predsedom)
