áva, rozdvojený príjemca“. Dvojníkom, ktorý sa za tým všetkým skrýva, je mobil, naše malé skladné alter ego. Nehovorím to ani ako odporkyňa mobilov, ani ako ich zástankyňa, konštatujem jednoducho fakt. Je nepochybné, že mobil môže niekomu zachrániť život, rovnako ako ho môže niekomu strpčiť a otráviť. Predstavte si, že cestujete autobusom do Nitry a slečna za vami sa v polhodinovom rozhovore zdôveruje priateľke, že vyletela zo skúšky. Za tú polhodinu sa dozviete, čo študuje, v ktorom je ročníku, aký je skúšajúci „možný“ či nemožný, ako sa oblieka, ako si niečo dokazuje, ako vyžaduje niečo, čo neodprednášal, a nakoniec sa dozviete aj jeho meno a zistíte, že je to váš kamarát alebo sused, nebodaj, váš muž alebo otec. Pokojne sa však môžete dozvedieť aj iné veci, napríklad, aký krásny bol pohreb.
Zatiaľ ste však stále iba klasický, „nerozdvojený“ príjemca správy, hoci správa nie je adresovaná vám. K rozdvojeniu dochádza za iných okolností.
Nedávno som si v jedálenskom vozni icečka prisadla ku komunikujúcej dvojici. Váhala som, či je vhodné rušiť dialóg, ale iné miesto nebolo a hlad premohol rozpaky. Pánom to neprekážalo. Sedeli oproti sebe, jeden listoval v novinách a komentoval politické dianie, druhý na to reagoval a ťukal pritom do notebooku. Odrazu ten s novinami položil otázku: „Čo píše?“ „Ach, nudí sa, smutno jej je,“ odpovedal muž za notebookom. „Tak ju uteš, nech ide do galérie alebo do butiku na Piatej.“ „Veď áno, áno, musím ju podržať,“ prehodil muž za notebookom a vtom mu zazvonil mobil. Jedným prstom ďalej písal správu doďaleka a paralelne sa pustil do mobilovej komunikácie, podľa všetkého s niekým, kto má na starosti jeho účtovníctvo. Prísediaci s novinami využil príležitosť a vyťukal číslo na svojom mobile, no v okamihu, keď sa aj on začal rozprávať s niekým na druhom konci, pristúpil k stolu čašník a položil naň dva vysmážané syry. Vtom muž s notebookom a mobilom pri uchu povedal: „Urobte to, Irenka, ako najlepšie viete, ja som si objednal kečup, nie tatársku, urobte to, aby to sedelo...“ Čašník povedal: „Prepáčte, pane, prinesiem.“ A muž s novinami vyriekol: „Pozdravuje ťa Magda, ja som nechcel tatársku vôbec a prineste mi ešte pivo.“ A muž s notebookom dokončil: „Aj mne, pozdravujem aj ja ju, Irenka, zavolám vám, keď budem doma.“ Multikomunikácia pokračovala, no mne v tej chvíli priniesli hemendex. Dala som si do uší slúchadlá, otvorila knihu na strane 57 a pustila som sa do hemendexu, teda do šunky s vajcom. Zo strany 57 si však nič nepamätám. A chuť šunky prehlušil rezonujúci orchester v ušiach.
