Mali by sme sa pozrieť aj inde a nielen preto, že sa arcibiskup svojimi kontroverznými vystúpeniami sám vnucuje ako objekt záujmu. Celá kauza naliehavo pripomína, ako málo sme postúpili pri vyrovnávaní sa s našou komunistickou minulosťou. Prinajmenšom vo vyvodzovaní osobnej zodpovednosti tých, čo sa významne spolupodieľali na fungovaní komunistického režimu. Zvlášť si to môžeme uvedomiť na českom príklade. Tam nielenže neprestal platiť lustračný zákon, ktorý takýmto ľuďom niektoré funkcie vyslovene zneprístupňuje, ale dokonca silnejú úvahy o jeho rozšírení na väčší rozsah postov platených z verejných prostriedkov.
Komunistický režim sa nesnažil mať pod kontrolou len cirkvi. Vysoké školy sa „tešili“ rovnakej pozornosti. Prijatie na vysokú školu, či už na štúdium, alebo na miesto pedagóga, bolo pod kontrolou bývalého režimu. A neboli to len spoločenskovedne zamerané fakulty, ktoré boli prešpikované kádrovákmi, donášačmi či inak „podchytené“. Nezabúdalo sa ani na ostatné pracoviská, primerane ich potenciálnemu nebezpečenstvu. Napríklad vtedy ešte stále trochu podozrivá kybernetika (hoci už nie buržoázna paveda) sa tešila nadštandardnej pozornosti orgánov strany - na jednej fakulte katedru kybernetiky dokonca viedol pracovník aparátu ÚV KSS, ktorý sa mohol pri častej neprítomnosti oprieť o vytvorenú sieť formálnych i neformálnych informátorov.
Nerobme si ilúzie, že po novembri všetky opory starého režimu z vysokých škôl odišli alebo stratili vplyv. Lustračný zákon u nás neplatí, navyše krehkosť akademickej samosprávy im dáva vietor do plachiet. Kto už má čas tráviť týždne pred každým akademickými hlasovaním lobovaním, presviedčaním (občas siahajúcim za hranice etiky, keď sa obeťou stávajú študenti) či inou „kádrovou“ prácou? Kto môže nadviazať na staré pletivo vďačnosti za to, „že veď sme ťa tu nechali a nemuseli sme“, „nebyť nás, boli by horší“ a pod. Celkom spoľahlivo k nim nepatria tí akademicky najvýkonnejší, ktorí majú inej práce nad hlavu.
Naopak, celá súčasná legislatíva vytvára priestor pre formovanie lokálnych mafií, ktorých jedným zo spojovacích prvkov je príslušnosť k oporám minulého režimu. A spätne, príslušnosť k nim vypovedá ešte viac o minulosti ich členov ako materiály Ústavu pamäti národa. A tak sa nemožno čudovať, že týmto sokolíkom, povzbudeným novou spoločenskou klímou po vlaňajších parlamentných voľbách, začínajú rásť krídla. Ani anjelské a ani také, čo posúvajú naše školy dopredu, to veru nie sú, a k ich obetiam patria aj naše najlepšie fakulty.
Ktovie, ako by sa revoluční študenti z novembra 1989 pozerali na svojich nástupcov, ktorí (po náležitom spracovaní) hlasujú za bývalého vysokopostaveného funkcionára KSS alebo toho, čo vtedy chodil po fakulte vypínať poistky, aby sa netlačili „protištátne“ materiály? Alebo na iné kúzlo nechceného, keď človek vedený na zoznamoch ako informátor dlhoročne riadi katedru informatiky a podieľa sa na formovaní vládnych dokumentov k informatizácii spoločnosti?
Naša akademická obec sa rada s istou závisťou pozerá na kolegov z druhej strany rieky Moravy. Nielen pre množstvo peňazí, ktoré tam dávajú na vysokoškolské vzdelávanie, ale aj spôsob organizovania a financovania vedy. Mohli by sme sa však pozrieť aj na iný rozmer českej prítomnosti. A nielen akademici a nielen akademicky.
Autor: Damas Gruska (Autor je vysokoškolský pedagóg)
