V novinách aj na internete čítam, že v juhotalianskom mestečku Albanella, 20 kilometrov od antického chrámu v Paestume a 60 kilometrov od antického chrámu vo Velia, sa má postaviť za asi miliardu a 500 miliónov eur archeologický park s názvom Megale Hellas (čo značí Veľké Grécko) s umelým, ale neporušeným chrámom zo železobetónu, obloženým travertínom. Ten, kto polemizuje s týmto nápadom, dôvodí, že len o niekoľko kilometrov ďalej sa nachádza naozajstný chrám zo 4. až 5. storočia pred Kristom, venovaný bohyni Demeter, ktorý nikomu nepríde na um vynoviť, a ten, kto túto ideu podporuje, zasa argumentuje väčšou turistickou obľúbenosťou takýchto atrakcií. Ruku na srdce, všetky autentické chrámy sú už trochu pootĺkané - a musíte mať na mysli Benátky postavené v Las Vegas či Partenón v Nashville, a možno aj všelijaké tie disneylandy, a toto sú iniciatívy, o ktorých možno tvrdiť čokoľvek, iba nie to, že by nepriťahovali ľudí. A peniaze.
Chápem reakciu, rozhorčenú z tohto nápadu, a je mi ľúto, že musím priliať olej do ohňa znepokojenia tvrdením, že by sme mali nadšene podporovať takéto iniciatívy a to práve preto, aby sme zachránili naše umelecké a kultúrne dedičstvo.
Dotyky veriacich
Kedysi dávno navštevovali posvätné miesta umenia a histórie iba bohatí šľachtici, cestovatelia-aristokrati z cestovateľských klubov Grand Tour či Viaggio Italiano. A celá záležitosť vyvolávala vzrušené debaty nielen z dôvodov sociálnej nespravodlivosti, ale aj preto, lebo týmto nadšeným turistom veľmi imponovalo, ak kostoly a paláce boli schátrané, veľké obrazy zabudnuté vo vlhkých sakristiách a antické sochy obrastené machom.
Potom sa začala "buržoázna" turistika, aj tá bola síce elitárskou záležitosťou, no tvorili ju stovky, ba tisíce vzdelaných a citlivých cestovateľov. Z dôvodu uspokojenia ich potrieb boli reštaurované mnohé umelecké pamiatky a z takéhoto turistického ruchu mohli mestá i vidiek ekonomicky ťažiť.
V treťom štádiu - masovej turistike - si metropoly i dedinky možno zvýšili príjmy, ale zároveň sú škaredé a znečistené, plné plechoviek od kokakoly a plastových vrecúšok, prepchaté pultmi s falzifikátmi pre milovníkov suvenírov. Všetky tie čarovné zákutia sa stali neobývateľné vinou upachtených, hlučných davov. A čo sa týka umeleckých diel, už dávno je každému jasné, že dych miliónov návštevníkov predstavuje pre ne obrovské riziko a že ako sú nohy kamenných sôch niektorých svätcov vyhladené a znetvorené neprestajnými dotykmi veriacich, tak ani pyramídy nebudú môcť už dlho vzdorovať každodennému dupaniu miliónov nôh návštevníkov.
Rímskejší než Koloseum
Čo robiť? Zamedziť davom prístup k umeniu, a tým ísť proti každému demokratickému ideálu a zachovať sa ako reakcionári, vyznávači dávnych čias, túžiaci po turistike elity? Znechutiť ľuďom návštevy, ako sa už deje v Miláne pri slávnom obraze Posledná večera, kde obmedzované počty návštevníkov, nekonečné rady či nutné objednávky dlho pred návštevou spôsobujú, že mnohí ľudia, hoci by aj mali dostatočné kultúrne povedomie, aby si mohli vychutnať tento zážitok, musia sa ho proste vzdať? Alebo rasisticky lamentovať, že ich miesto zaberajú hordy aziatov z charterových letov, ktorí ani dobre nevedia, na čo sa idú pozrieť, rovnako ako pre Európana, ktorý ide do Orientu, je v podstate jeden chrám ako druhý a má dojem, že ak videl jeden, videl ich všetky?