Oprašovanie guru

A zistiť, že už zase nie sú na svojom mieste. Nečakajú tam, kde ste ich počas predvianočného upratovania odložili, ale vypadnú s rachotom zo skrine (spoločne s vysávačom) rozraziac jej dvere a vám čelo. Alebo vás vyženú - z izby, domu, vlasti, ako mňa guru Michel Tournier z prírody. Vzala som si jeho knihu do lesa, že sa poprechádzam a posedím na čistinke, prečítam čosi na jarnom vzduchu obkolesená stromami. A tak sedím v lese a čítam, ako ho stromy nenávidia. Lebo tým sa Tournierova knižka začína. Opisuje, ako dva vedľa seba zasadené stromy rastú šikmo od seba, v snahe čo najviac sa navzájom vzdialiť. „Všetko sa to odohráva, ako keby každý strom vysielal k ostatným stromom odpudivé vlny. Hovoril som o tom so škôlkarom. Potvrdil mi, že jediný krásny strom je ten, ktorý bol zasadený ako solitér s prakticky nekonečným priestorom okolo seba, dovoľujúcim mu plne sa rozvinúť. Áno, stromy sa vzájomne nenávidia. Strom je urputný individualista, samotár, sebec. Tak som pochopil úzkosť, ktorú vyparujú lesy. Les je nútená promiskuita koncentračného tábora. Všetky tie stromy stlačené jedny na druhých, trpia a nenávidia sa. Touto rastlinnou nenávisťou je lesný vzduch presýtený. To ona zamoruje pľúca návštevníka a zviera mu srdce.“