Súhlasím. Súhlasím aj s tým, že keď riadiaci pracovník urobí zásadnú chybu, malo by sa jeho zotrvanie na danom poste prinajmenšom zvážiť. A ešte jednu situáciu si viem predstaviť: ten-ktorý riaditeľ je vcelku schopný a spôsobilý na výkon svojej funkcie, ale medzičasom mu vyrástol konkurent, ktorý je evidentne ešte schopnejší. Ak vyššie uvedené aplikujeme na práve „odídeného“ riaditeľa Tatranského národného parku Tomáša Vančuru, ako aj na niektorých ďalších riaditeľov veľkoplošných chránených území, ľahko zistíme, že v tomto prípade neplatí ani jeden z vyššie uvedených dôvodov.
Jediná „zásadná chyba“, ktorú riaditeľ Vančura urobil, bolo jeho dôsledné trvanie na dodržiavaní zákona o ochrane prírody a krajiny. Preto sa stal nepohodlným pre tých, ktorým tento zákon a to, že na území národných parkov sa má v prvom rade chrániť príroda, prekáža. Okrem toho to bol pán riaditeľ, ktorému niečo hovorilo slovné spojenie stavovská hrdosť. Aj keď s oveľa menšími kompetenciami v porovnaní s riaditeľmi porovnateľných parkov v okolitých krajinách dokázal zastávať svoju pozíciu dôstojne a s prirodzenou autoritou. Nemenil stanoviská podľa toho „odkiaľ fúka vietor“. A navyše, dokázal ich verejne obhájiť. Vančura pritom nie je nijaký „fundamentalista”. Vie, čo je diskusia i prijateľný kompromis, a vie tiež, že v Tatrách a pod Tatrami žijú ľudia, i to, že Tatry sú aj predmetom podnikateľských záujmov. So všetkými zúčastnenými dokázal komunikovať, a to bez zvyšovania hlasu či používania neférových postupov, hoci voči nemu a jeho ľuďom sa ich použilo viac ako dosť.
Odvolanie a následné „odídenie“ Vančuru a niektorých ďalších z pozície riaditeľov národných parkov a chránených krajinných oblastí je dôkazom, ako hlboko kleslo vedenie Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky i príslušné ministerstvo, ako si tam nevážia kvalitných a čestných ľudí vo svojich radoch. Je jasné, že konajú z pozície moci a zdanlivo beztrestne. Mýlia sa. Neuvedomujú si, že svojimi zásadnými rozhodnutiami vo veci národných parkov i celej štátnej ochrany prírody na Slovensku berú na seba obrovskú zodpovednosť. Nielen pred Slovenskom, ale aj pred Európou a pred svetom. Nemáme totiž len práva, ale aj záväzky. A máloktorý z nich je taký dlhodobý, zásadný a ostro sledovaný, ako je záväzok Slovenska chrániť prírodné hodnoty európskeho a svetového významu.
Nemal som v pláne písať nekrológ. Vančura, Bevilaqua, Jasík, Slávik ani ďalší schopní a čestní ľudia sa nestratia. Určite ešte urobia veľa dobrého, aj keď nebudú riaditeľmi v organizácii so zavádzajúcim názvom Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky. Možno sa budú mať dokonca lepšie, ako sa mali dosiaľ: denne napádaní a opľúvaní. Chcel som sa len zastať ľudí, ktorí nezištne obhajovali prírodu a platné zákony, a upozorniť na to, že poškodení sme v tomto prípade najmä my bežní občania Slovenskej republiky.
Autor: Mikuláš Huba (Autor je geograf a enviromentalista)
