čúvam jej výslovnosť. Rada sluchom pozorujem reč Slovákov, ktorí dlhodobo žijú v cudzine. Jej spontánne deformácie. Slová ostávajú, no hlásky sa vyslovujú na iných miestach, mení sa intonácia. Niekedy sa od slova k slovu vo vete prechádza glizandom alebo legátom ako v hudbe. A domáce floskuly, a pomocné zvuky nahrádzajú tie z nového jazyka. Znaky zblíženia, prekrývania, spoluexistencie.
Rovnako ako deformácie vznikajú aj zakonzervovania - na niečom sa lipne väčšmi ako doma. Všímam si, že moja priateľka výrazne mäkčí „ľ“. Vravím jej, že ho má ako herci v slovenských filmoch zo 60. rokov, že je mäkšie ako Viliama Záborského a že ho tak mäkko predtým nevyslovovala. „Myslíš? Vôbec to nevnímam, vždy som to tak vyslovovala, nie? Je to naše, oravské.“ Usmeje sa a uzavrie: „Namiesto tresky aspoň mäkké „ľ“.
