Ministerka Tomanová, výrazným spôsobom podporovaná predsedom vlády, sa v ňom zasadila za väčšie právomoci odborov na úkor zamestnávateľov. Vzhľadom na to, že práve vedenie odborov pred parlamentnými voľbami úplne otvorene podporilo stranu Smer a vzhľadom na to, že návrh prichádza z ľavej strany politického spektra, nie je to nič výnimočné. Napriek tomu bol rozsah právomocí vložený do rúk zamestnancom a odobraný zamestnávateľom značným prekvapením.
Návrh novely išiel priamo proti trendu nastolenému bývalou vládou. Aj to by sa dalo pochopiť, Robert Fico sa koniec koncov už pred voľbami vyjadroval k opatreniam Kaníkovho (a neskôr Radičovej) rezortu veľmi kriticky. Zákon v pripravovanej podobe však išiel významným spôsobom proti ekonomickým záujmom finančného sektora, podnikateľské skupiny podporujúce stranu Smer nevynímajúc. Okrem toho nezohľadňoval pripomienky koaličných partnerov zo SNS a HZDS, čím sa jeho prijatie v predloženej podobe stávalo ešte zložitejším. Z tohto pohľadu je zrejmé, že v „bitke“ o Zákonník práce bola pravdepodobnosť víťazstva Smeru malá.
Presuňme sa do dnešných dní: ministerka práce vyhlasuje, aby odborári rokovali so zamestnávateľmi, pričom ich dohodu bude rešpektovať. Viacerí tvrdia, že Smer je konečne ochotný počúvať racionálne argumenty a pozitívne hodnotia toto „ústretové gesto“. Z hľadiska uvedeného sa môže zdať, že premiér a ministerka práce si uvedomili, že ich pozícia pred „bitkou“ je pomerne slabá a tak ustupujú a odborárov hádžu „cez palubu“.
Je teda zmena postoja predstaviteľov Smeru výsledkom tlaku koaličných partnerov, podnikateľských skupín stojacich za týmto subjektom, zamestnávateľských združení, alebo všetkých uvedených? Ani jedno. V prvom rade ide o šikovnú politickú taktiku premiéra a jeho poradcov.
Smer síce ustupuje od „absolútnej“ podpory odborárov, na druhej strane je jeho postoj čoraz viac proodborársky ako prozamestnávateľský. Napokon, aj keby prešla iba polovica návrhov, stále to znamená výrazné posilnenie pozície odborov. Tie teda budú spokojné. Zamestnávatelia sa budú tešiť, že odvrátili aspoň tie ustanovenia, ktoré by ich pri dosahovaní zisku mohli najviac obmedzovať. Koaliční partneri budú mať pocit, že sú to práve oni, kto svojím nesúhlasom prinútil Smer rezignovať z pôvodného návrhu novely, a hodiť zodpovednosť na odbory a zamestnávateľov. Podnikateľské skupiny stojace za Ficovou stranou budú spokojné z podobných príčin ako zamestnávatelia a tešiť ich môže tiež to, že Smer, prostredníctvom ktorého môžu obhajovať svoje pozície v rámci hospodárskej sféry, si zachová obrovskú podporu verejnosti. Spokojní teda budú nakoniec všetci a Smer môže pokojne pokračovať ďalej v lámaní rekordov podpory verejnosti pre seba a svojho lídra.
Opoziční politici, politickí analytici a bezpochyby aj koaliční partneri Smeru si dnes lámu hlavu nad tým, ako je možné, že osem mesiacov po voľbách si tento subjekt nielenže udržiava vysoké percento sympatií, ale darí sa mu ho neustále zvyšovať. Veľmi často sa pritom uspokojujú s hodnoteniami, že za to môže dobrá kondícia slovenskej ekonomiky. Do značnej miery majú pravdu, na druhej strane ešte stále nevidia (alebo skôr nechcú vidieť), že sa za tým v nemalej miere skrýva excelentná politická taktika. Je vôbec možné, aby v určitom spore dokázali zúčastnené strany presadiť všetky svoje požiadavky? Nie. Fico a jeho poradcovia sú však mimoriadne silní v tom, že dokážu vo všetkých zúčastnených vyvolať pocit spokojnosti s konečným riešením.
Autor: Martin Svatuška (Autor je politológ)
