Niekomu by sa mohlo zdať nekorektné, že píšem o knihe, ku ktorej som napísal predslov. Lenže ak som do nejakej knihy napísal predslov, bolo to preto, že sa mi veľmi páčila, a tak budem rozprávať aj o tejto. Ide o knihu Renata Giovannoliho Pochopiteľne, Wittgenstein!, ktorá je napriek svojmu nezbedníckemu názvu veľmi seriózna a náročná.
Nová myšlienka
Renato Giovannoli je (okrem iného) autorom jednej z najvzrušujúcejších "vedeckých" kníh Veda vedeckej fantastiky (La scienza della fantascienza), ktorá prináša systematický prehľad základných, údajne vedeckých myšlienok, ktoré sa vyskytujú vo všetkých známych vedecko-fantastických románoch - zákony robotiky, vlastnosti votrelcov a mutantov, hyperpriestor a štvrtá dimenzia, cestovanie v čase a časové paradoxy, paralelené vesmíry a podobne. Tieto idey sa javia ako koherentné a mimo akéhokoľvek podozrenia, akoby tvorili systém, ktorý sa homogénnosťou a konzekventnosťou vyrovná vedeckému systému.
Nie je to celkom nepravdepodobné, pretože autori vedeckej fantastiky sa čítajú predovšetkým navzájom medzi sebou, a potom aj preto, lebo románopisci nevytvárajú svoje fantázie v opozícii s vedeckými objavmi, ale vyvodia z nich tie najextrémnejšie dôsledky. A napokon tiež preto, lebo niektoré z myšlienok vedeckej fantastiky (Vernem počnúc) sa neskôr naozaj uskutočnili.
Renato Giovannoli aplikuje rovnaké kritérium aj na oblasť detektívnej literatúry a tvrdí, že pátracie metódy v detektívnej literatúre sa podobajú metódam filozofov a vedcov. Táto myšlienka nie je nová, nová je však šírka a presnosť rozpracovania tohto nápadu, takže ťažko povedať, či je táto kniha filozofiou detektívneho románu, alebo filozofickým manuálom, ktorý pracuje s príkladmi uvažovania detektívneho príbehu.
Anglická dáma a Heidegger
Z tohto vyplýva nielen to, že niektorým detektívkarom neboli cudzie filozofické a vedecké problémy (ako príklad je tu uvedený Dashiell Hammet a jeho vzťah k teórii relativity a k topológii), ale aj to, že niektorí myslitelia by (možno) neboli mysleli tak, ako mysleli, keby neboli čítali detektívky - a uvádzajú sa tu východiská, z ktorých čerpal Ludwig Wittgenstein pri čítaní takejto "drsnej" literatúry.
Neviem, čo bolo skôr, filozofia či detektívka, pretože napokon aj Kráľ Oidipus je príbeh o pátraní po zločine, ale je isté, že od gotického románu a od Edgara Allana Poea ovplyvnili detektívky myslenie akademických činiteľov oveľa väčšmi, než si chceme pripustiť.
