Keďže sa pomaly začína stavebná sezóna, boli sme kúpiť v Zuberci cement a vápno. Pri tej príležitosti sme zašli do Múzea oravskej dediny na Brestovej. Musím povedať, že oravská ľudová architektúra je môjmu srdcu najbližšia, pretože z nej dýcha akási starodávna mohutnosť a surovosť, nie je v nej nič zmäkčilé a panské, je tvrdá a hrdá. No hoci je skanzen na peknom mieste, niečo veľmi podstatné mu chýba. A to pôvodné umiestnenie v krajine. Skrátka to, že každá stavba by mala stáť presne tam, kde ju naši predkovia postavili a používali.
Vezmite si napríklad senníky. Kedysi ich bola plná krajina, svedčia o tom staré mapy, kde sú lúky husto posiate malými sivými obdĺžnikmi. Dnes by ste ich márne hľadali. Veľa lúk sa prestalo kosiť a to, čo sa kosí, pokosí stroj a zvezie do veľkej družstevnej haly s ventilátormi v stenách. Niekoho to možno zamrzí a tak vezme pár senníkov a umiestni ich do skanzenu. No - ach, jaj, v skanzene akosi vôbec nevyzerajú malebne, nepriťahujú ničiu pozornosť, sú to bezduché stavby bez účelu a významu.
Podobne je to s kolibami. Koliba v múzeu ma nemá čím zaujať, je to jednoduchá stavba, ktorá musela byť raz-dva postavená, nebol čas sa s ňou voľáko piplať, ale keď vidím kolibu vo vysokom trávnatom sedle, hneď mi srdce poskočí od radosti. A už aj vidím zo stráne prichádzať valacha v kroji a s valaškou a pred ním čriedu oviec.
Mlyny v Kvačianskej doline, kde som mal tú česť štyri roky bývať a pracovať, sú výnimočné práve tým, že sú na pôvodnom mieste v krajine, sú presne tam, kde ich dávni mlynári postavili a používali. Sú výnimočné nie technológiou, nie architektúrou, ale miestom. Možno aj preto ich rok čo rok navštevuje viac turistov.
