Jeden z nich vystúpi z radu pred kamery reportéra televízie Arte a so zlosťou povie: „Doma mám starých rodičov, o ktorých sa musím starať, ale nemám peniaze, nemám prácu. Mal by som mať ženu a deti, ani tie nemám. Ja nemám nič a je mi úplne jedno, či svoj život ukončím dnes, alebo zajtra.“ Onen muž žije na predmestí Casablanky a zatiaľ čo včera nám, Európanom, bol jeho osud viac–menej ľahostajný, odnes sa nás týka bytostne. Na severozápade Afriky, v okolí Magrebu, vzniká nové jadro al-Káidy, ideálny odrazový mostík na terorizmus v Európe.
Nie náhodou si al-Káida vybudovala svoje centrum v jednej z najchudobnejších krajín sveta, v Afganistane, a nie náhodou sa im tam darí. A nebola to náhoda, keď al-Káida začala rozširovať svoju základňu vo vojnou zdevastovanom Iraku a i tam sa jej darí. A nie náhodou začína získavať na sile na severe Afriky, v Maroku, Alžírsku, Tunise, západnej Sahare a bude sa jej dariť i tam. Všade, kde je nadostač chudobných a zlomených ľudí, má najlepšie predpoklady vytvoriť si funkčnú bázu aktivistov. Islamisti už dávno pochopili výhody chudoby, zatiaľ čo my, Európania, ešte ani po sérii útokov v Maroku a Alžíry nechápeme, že boj proti islamskému terorizmu sa nezačína zvýšenou kontrolou prisťahovalcov, ale bojom proti chudobe.
Nie je azda európsky politik, ktorý by nezdôraznil, že vojenské akcie v Afganistane a Iraku musia byť sprevádzané aj humanitárnou pomocou. Keď sa však začiatkom tohto roku mali Európania rozhodnúť pre rozsah finančnej pomoci určenej na humanitárne účely v Afganistane na najbližšie štyri roky, pridelili mu úbohých 600 miliónov eur, čím znížili svoju dotáciu z predchádzajúcich štyroch rokov o 40 percent.
V Afganistane chýbajú peniaze na každom kroku a chudoba hrá do rúk práve islamistom. Tí ponúkajú svojim regrútom 12 dolárov na deň, štátne bezpečnostné jednotky financované z almužny Západu ponúkajú skromné dva doláre. Po samovražedných aktoch dostávajú rodiny pozostalých od al-Káidy vysoké odstupné.
Afganistan, Irak, Magreb potrebujú sociálne projekty, ktoré dajú domácim prácu a nový zmysel života. V niektorých častiach Afganistanu až 75–percentná nezamestnanosť, na juhu a východe krajiny dosahuje až 90 percent. Európania pri diskusii o nezamestnanosti hrdo hovoria o projektoch mimovládnych organizácií v Afganistane. Treba však i dodať, že na ich činnosti sa nabaľujú predovšetkým západní aktivisti a nie domáce obyvateľstvo. Podľa údajov Kasselského inštitútu pre mierové štúdie sa peniaze, ktoré prichádzajú zo Západu prerozdelia do vreciek približne 2500 zahraničných organizácií. Väčšina z peňazí tečie späť do krajín pôvodu. Domáci aktivisti, lekári, učitelia, vedci, sociálni pracovníci od Západu nezískavajú takmer nijaké zmluvy. O tom, ako pochybne fungujú v Afganistane mimovládne organizácie, svedčí aj aféra afganského ministra plánovania Ramasana Baschardosta, ktorý onoho času západné mimovládky nazval novou al-Káidou. Keď chcel začať kontrolovať ich projekty a finančné toky, prezident Abdul Hamid Karsai, nazývaný i vazal Západu, ho preventívne zbavil postu.
Buď nie sme ochotní pochopiť, akým nepriateľom nám je chudoba v Ázii a Afrike, alebo sme celkom jednoducho povedané lakomí, a keď sa i delíme o svoje peniaze, robíme to spôsobom, aby sme na našej charite zároveň hneď zarobili. Jediní, kto z našej „sporovlivosti“ profitujú, sú islamisti, ktorí ľahko indoktrinujú sklamaných ľudí bez perspektívy a chute do života. Keď začnú títo ľudia reálne ohrozovať našu bezpečnosť, možno potom konečne prestaneme omieľať otrepanú frázu o tom, že peniaze nie sú všetko. Sú momenty, keď sú práve peniaze jediným riešením. Zdravie, šťastie, radosť a chuť do života sa dá kúpiť všade na svete, u nás v Európe, v Afganistane aj v Magrebe. Je najvyšší čas, začať ich pre tých najchudobnejších kupovať. Lebo ak týmto ľuďom nekúpime budúcnosť my, kúpia im ju iní a škody budú nevyčísliteľné.
Autor: Katarína Mallok (Autorka je politologička, žije v Nemecku)
