Krstné meno by malo zvukovo ladiť s priezviskom, to znamená nemalo by príliš zdôrazňovať spoluhlásky, ktoré sú výrazné v priezvisku, malo by ich skôr dopĺňať či vyvažovať. Nemalo by byť ani príliš dlhé vzhľadom na skutočnosť, že priezvisko je dosť dlhé. Malo by byť slovanské, prípadne aj neslovanské, ale európske. Malo by mať pozitívny význam, v etymológii by sa mala objaviť radosť, plnosť, mladosť, dobro, sila, činorodosť alebo iná pozitívna vlastnosť. A nakoniec, nemalo by byť módne, frekventované, to znamená nijaký Samuel, Jonáš, Lukáš ani Zuzana, Natália, Kristína. Tomu sa hovorí „uvedomelý prístup“ alebo aj ľudovejšie, „každý rodič chce svojmu dieťaťu len to najlepšie“. Moji kamaráti sú mladí ľudia, a tak mi napadlo (hoci tie kritériá sú na môj vkus príliš náročné), že ak takýto postoj bude všeobecným trendom, verše Jána Kollára sa možno naplnia: „Slávský národ na vzor potopy rozšíří svích všude meze kroků.“ Aspoň v krstných menách. Netreba sa teda báť, že tu budú iba Kevinovia, Estébanovia či Esmeraldy.
Tak som začala ponúkať svojich favoritov – Krištofa a Lujzu, ale neprešli. Prelistovali sme publikáciu M. Majtána a M. Považaja Meno pre naše dieťa a sľúbila som, že zoženiem aj Le Rouzicovu knihu Vplyv mena na život, ktorú som kedysi taktne, no rýchlo vrátila, keď som si prečítala hrôzostrašné veci o svojom krstnom mene a o menách blízkych ľudí. Ďalej sme hľadali medzi biblickými menami, ale napríklad meno Amos, ktoré vyhovovalo zvukovým ustrojením aj dĺžkou, nevyhovovalo etymológiou – „zaťažený bremenom“. Navyše je to predsa len trocha „exkluzívne“ meno.
Takže neporadila som, veď rodičia to rozhodnú najlepšie sami. Cestou domov som rýchlo napísala esemesku: „Ki, môžeš prísť k Ju? Ak nie, môže Ma? Vďaka.“ A zarazila som sa – ako to vlastne bude s tými slovanskými menami? Toto, čo práve napísalo „moje pero“, vyzerá skôr na Čínu, Vietnam alebo Kóreu. Dôverné mená, familiárne mená, internetové prezývky, pseudonymy, aliasy... je tu celá škála paralelných mien. Ešte pred desiatimi rokmi sme individuálnu slovotvorbu v oblasti vlastných mien v takej miere nepozorovali. Odrážajú sa v nej rozmanité motivácie a spôsoby utvárania. Esemeskové mená sa väčšinou skracujú, minimalizujú z rozličných dôvodov: matky ich používajú často ako citáty svojich malých ratolestí, ktoré ešte nevedia vysloviť celé meno, alebo preto, že sú podobne ako ja menej zdatné v rýchlom písaní esemesiek.
