Zdá sa, že multikulturalizmus je prežitok. Ideológia, ktorá žiada, aby ľudia z rôznych kultúr žili v rámci jednej krajiny v oddelených spoločenstvách, nezaujímali sa o seba a ani sa navzájom nesmeli kritizovať, nikdy nemohla fungovať.
Oduševnení stúpenci multikulturalizmu, samozrejme, nikdy nepomysleli na to, že kultúrne spoločenstvo by nemalo ani nemohlo nahradiť politické spoločenstvo. Mysleli si, že pokiaľ všetci dodržiavajú zákony, nepotrebujeme jednotnú hierarchiu sveta. Predovšetkým v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa ideál multikulturalizmu vo vlastnej krajine spojil s ideológiou kultúrneho relativizmu voči iným krajinám. Z toho sa vyvinula istá forma morálneho rasizmu, podľa ktorého si bieli Európania liberálnu demokraciu zaslúžili, a ľudia iných kultúr si na ňu musia počkať. Africkí diktátori stvárajú hrozné veci, ale akosi sa nestali terčom opovrhnutia množstva európskych intelektuálov, pretože kritika by implikovala kultúrnu aroganciu.
Holandsko, krajina, v ktorej som sa narodil, rozštiepila debata o multikulturalizme snáď viac než ktorúkoľvek inú. Zavraždenie filmára Thea van Gogha vyvolalo vášnivú debatu o kultúre tolerancie a liberálnej azylovej politiky, ktorá je v tejto krajine hlboko zakorenená. Táto spoločnosť bola "multikultúrna" už dávno predtým, než do Holandska začali prúdiť moslimskí gastarbeitri, keďže spočívala na protestantských, katolíckych, liberálnych a socialistických "pilieroch".
Každá z týchto pospolitostí mala vlastné školy, nemocnice, televízne stanice, noviny a politické strany. Keď sa gastarbeitri z Maroka a Turecka stali de facto prisťahovalcami, začali sa niektorí zaujímať o ďalší, moslimský pilier. Lenže práve na tom sa holandská spo-ločnosť začala dramaticky lámať.
Ako súčasť Európy
Po tom, čo sa presadila sekularizácia, začali sa tradičné stĺpy drobiť. Navyše, moslimovia boli čoraz častejšie vystavení útokom osôb, ktoré síce vyrástli v hlboko zbožných kresťanských rodinách, ale v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa z nich stali radikálni ľavičiari. Zo svojej sebadefinície kolonialistov a antirasistov - čiže majstrov multikulturalizmu - sa stali zúrivými obhajcami takzvaných osvietenských hodnôt proti moslimskej ortodoxii. Títo ľudia sa boja návratu náboženstva a toho, že namiesto protestantského či katolíckeho útlaku, ktorý zažili na vlastnej koži, nastúpi rovnako represívny kódex správneho moslima.
No tento ich odklon od multikulturalizmu sa aj tak napokon nestal tým, čo zabránilo vývoju "islamského" piliera v holandskej spoločnosti. Hlavný problém tejto spoločnosti je skôr v tom, že ľudia z Turecka, Maroka a arabských krajín - niektorí veľmi nábožní, iní sekulárni, iní plní resentimentov voči všetkým ostatným - sa nikdy nemohli dohodnúť na tom, na akom základe by taký pilier mal stáť. Isté je, že na ten stĺp je už teraz neskoro. Viedlo by to k tomu, že čoraz integrovanejšia väčšina by rokovala s menšinou, a tým by jej izolácia len pokračovala.
