Kúpil som si Škodu 100 L. To L znamená luxus, je to skrátka luxusné auto, hoci nemá posilňovač riadenia ani ABS a smerovku treba vypínať ručne. Naozaj luxusné je to, že keď dupnem na brzdu, tak je vylúčené, aby som si rozbil nos o predné sklo, lebo auto spomaľuje veľmi jemne. Brzdná dráha je podobná ako pri vlaku, len bez toho pišťania. A má to aj tú výhodu, že keď začnem brzdiť, tak mi nikto nemôže vletieť do zadného kufra, čiže motora. Len musím dodržiavať diskrétny odstup od áut predo mnou. To mi však nerobí problém, lebo som na to zvyknutý z bánk a pôšt. Okrem toho jazdím maximálne osemdesiatkou, čiže ma predbehne všetko okrem traktora. "Beľmondo" je ročník 74, čiže je ešte o rok starší odo mňa. Podľa istej teórie však výroba v komunizme síce zvyšovala kvantitu, ale znižovala kvalitu. Čiže najlepšia Škoda je Škoda 1000 a najhoršia Škoda 125 GLS.
Samozrejme, že táto kúpa sa nezaobišla bez blbých poznámok.
"Hm, pekné auto. Len k nemu budeš potrebovať nové montérky," povedal Rudo.
"Prečo nové?" nechápal som.
"Lebo staré sa ti skôr zoderú, keď budeš podeň liezť."
"To čo máte za črep?" spýtal sa ma farár.
"To je dobré auto, kedysi vyhrávalo všetky preteky," hájil som svojho "beľmonda". Farár sa iba uškrnul: "Veď práveže kedysi!"
Ešte aj policajti ma zastavili. Chceli doklady, ale podozrievam ich, že to bol len krycí manéver. Chceli si skrátka obzrieť moje auto. Ale vôbec nie som vzťahovačný.
"To je v pôvodnom stave?"
