Medzi jeseňou 2005 a jarou 2007 je však rozdiel. Pred poldruha rokom Sarkozy odbil búriacich sa mladých prisťahovalcov tým, že ich označil za háveď. Do jedného vreca dal tých, ktorí sa len rozhodli vybiť prebytočný adrenalín, s tými, ktorí kvôli menu Mohamed nemajú šancu zohnať prácu a bývanie mimo svojho geta. Tentoraz Sarkozy nepovedal nič. Protesty po jeho víťazstve preto pripomínajú niekoľko vecí – že čerstvo zvoleného prezidenta čaká tvrdá práca s avizovanou zmenou Francúzska, že mladí Francúzi bohapustým zbojníctvom diskreditujú sami seba, a že politika je o slovách.
Nový šéf Elyzejského paláca vytýčil podporu ľudským právam vo svete, chce ich zdôrazňovať napríklad i vo vzťahu k Rusku alebo k Číne. Namiesto nadbiehania Moskve a Pekingu, ktoré Chirac videl ako ideálnych partnerov na „vyváženie“ sily Spojených štátov, by mal prísť štýl podobný nemeckej kancelárke Angele Merkelovej. Tá napriek vedomiu závislosti krajiny od ruského plynu dokáže jasnými slovami odsúdiť politické vraždy a pridusenie demokracie v krajine. Sarkozy údajne hodlá ísť rovnakým smerom. Napríklad odmieta zrušenie európskeho zbrojného embarga voči Číne, čo je skutočnou novinkou v doterajšej francúzskej politike. Naznačený kurz by mal Slovákom a ďalším nováčikom konvenovať.
Dôležitejšia pre nich bude európska politika. Tu sa rysuje mnoho styčných bodov. Sarkozy ocenil gesto nemeckej kancelárky, ktorá na poslednú chvíľu zachránila európsky rozpočet, keď z nemeckej kasy prihodila nováčikom peniaze. Sám o nových štátoch hovorí ako o „európskych bratoch, “ čo kontrastuje so Chiracovým prehliadaním priestoru medzi Berlínom a Moskvou. Mnohým vládam vyhovuje Sarkozyho predstava krátkej zmluvy obmedzenej na najnutnejšie zmeny, ktorá sa zaobíde bez referend a mala by vyriešiť vlečúci sa problém s európskou ústavou.
