V dôsledku udalostí v Tatrách (Tichá a Kôprová dolina), v súvislosti s reorganizáciou Štátnej ochrany prírody (a následným odvolávaním riaditeľov správ národných parkov a chránených krajinných oblastí) a nespokojnosťou jej zamestnancov s vedením je pravdepodobné, že mnohí občania uvažujú o tom, čo sa to v ochrane prírody deje. Pred kulisou medializovaných sporov a rozporných vyjadrení je dobré na stav slovenskej štátnej ochrany prírody poukázať. Je jasné, že to bude subjektívny pohľad, ospravedlnením nech mi je fakt, že v štátnej ochrane prírody pracujem už viac ako 15 rokov. Vďaka tomu a vďaka rôznym projektom som mal možnosť vidieť mnohé chránené územia nielen v Európe, čo mi umožňuje porovnávať.
Spravovanie národných parkov, ako aj iných typov území (CHKO, prírodné parky) sa v celej Európe viac-menej ustálilo na systémoch, ktoré v ochrane prírody môžeme označiť za štandardné. Aké sú to teda štandardy a ako v nich vyznieva Slovensko? Tak teda aspoň stručne, v náznakoch a na niektorých príkladoch.
Ako na tom sme
Zásadným princípom v zahraničí je správa pozemkov a priame riadenie ich využívania. Na Slovensku to tak nie je, správy chránených území nie sú ich skutočnými správcami a problémom často je aj majetkové vyrovnanie pozemku pod náučným panelom. Mnohé európske krajiny riešili problém správy pozemkov ich cieleným výkupom (čerstvým príkladom nech sú národné parky Maďarska; u nás napriek ponuke nebol schopný štát vykúpiť ani pozemky v cennej rezervácii v Demänovskej doline).
Samozrejmá (najmä v národných parkoch) je integrovaná starostlivosť o prírodné zdroje, teda stav, keď územie spravuje len jedna zodpovedná organizácia. Znamená to spojenie najmä lesníckej a ochranárskej činnosti pod jednu strechu. Toto zvládli nielen mnohé európske krajiny, ale aj všetky transformujúce krajiny okolo Slovenska, Bulharsko a v poslednom období aj Rumunsko. Práve z neriešenia tejto skutočnosti vyplýva väčšina problémov slovenskej ochrany prírody. Pri tomto spôsobe riadenia chráneného územia sa všetko dohodne a vydiskutuje v jednej organizácii. Odpadá nekonečné dohadovanie sa na úradoch.
Starostlivosť o chránené územie nie je náhodná, pravidlom je plánovanie na dlhšie časové obdobie (spravidla 10 rokov) na základe podrobnej odbornej analýzy stavu území, rastlinných a živočíšnych druhov a biotopov a socioekonomických faktorov. Je samozrejmosťou, že správy pri tom spolupracujú s vedeckými inštitúciami, mimovládnymi organizáciami, obcami, vlastníkmi a užívateľmi. Nástrojom takéhoto riadenia sú programy starostlivosti, obsahujúce spravidla aj funkčnú zonáciu územia. Je dôležité povedať, že opatrenia programov starostlivosti sledujú len potreby chráneného územia a zlepšovanie jeho stavu. Nadradenosť ochrany prírody nad ekonomické záujmy síce deklaruje Slovensko v zákone o ochrane prírody a krajiny, prax je však odlišná. V súčasnosti na Slovensku nemá funkčný (a finančne zabezpečený) program starostlivosti ani jedno veľkoplošné chránené územie (!).
Správy chránených území sú v zahraničí spravidla odborne nezávislé samostatné jednotky. S povinnosťou dodržiavať legislatívu sú tak nositeľom kontinuity ochrany prírody v regióne. Slovensko, žiaľ, išlo opačnou cestou: namiesto zjednodušenia štruktúry sa Štátna ochrana prírody v roku 2007 prebudovala z organizácie s dvojstupňovým na neprehľadnú spleť centier a správ s trojstupňovým riadením.
Štandardy spĺňame ťažko
Na záver treba uviesť ekonomické zabezpečenie starostlivosti o chránené územia. Okrem štátnych rozpočtových prostriedkov, rôznych projektových zdrojov sú vo väčšine európskych chránených území významným príjmom zisky z cestovného ruchu a vlastnej činnosti správy územia, ktoré sa okamžite použijú naspäť v území. Napríklad možno predať drevo, vyrúbané v záujme a v rámci starostlivosti o biotopy. Na Slovensku však bol napríklad príjem zo vstupného dlhodobo príjmom štátneho rozpočtu, novšie príjmom Environmentálneho fondu. Je ťažké si predstaviť jednoduchý návrat týchto peňazí späť do konkrétneho chráneného územia. Čitateľ už asi tuší, že Slovensko na tom nie je nejako ružovo, že štandardy bežné v ostatnej Európe napĺňa len s ťažkosťami. Dovolím si však na tomto mieste krátke odbočenie poukázaním na dve osobné skúsenosti zo zahraničia.
Skúsenosti zo sveta
Skúsenosť prvá. V rokoch 1993 a 1994 som pôsobil v česko-slovenskom tíme expertov, ktorí na pozvanie slovinskej strany zabezpečovali prírodovednú dokumentáciu pohoria Kočevski Rog. Slovinci tu chceli na území síce využívanom (lesné hospodárstvo), ale s mimoriadne zachovanými lesmi, vyhlásiť národný park. Pocit z tých lesov vo mne dlho rezonoval: intenzívne sa tu (výberkovo) hospodárilo, pričom pri bežnom (turistickom) pohľade to ani nebolo vidieť. V roku 2005 som sa do tohto pohoria s kolegami vrátil. (Pre NP Muránska planina chystáme program starostlivosti so zonáciou, a preto sme sa v stanovištne podobnom území chceli poučiť.)
Sprevádzal nás miestny lesník, ktorý s hrdosťou ukazoval porasty s výberkovým hospodárením, chválil sa krásnymi jedľami. Hovoril: „V týchto porastoch sme sa rozhodli nehospodáriť a nezasahovať.“ Na otázku, čo ich k tomu viedlo, jednoducho a samozrejme odpovedal: „Vedci z Ľubľany tu zistili významné populácie plchov.“ Podobne spontánne reagujú na nálezy brlohov medveďov, hniezda dravcov a iné skutočnosti.
Skúsenosť druhá. Spessart je malé mestečko v severozápadnom Bavorsku. Sídli tu aj správa miestnych štátnych lesov. Minulý rok nás tu v rámci odbornej exkurzie sprevádzal starší lesník, vedúci lesnej správy. Hovoril o spôsobe ťažby v bukových porastoch s predĺženou rubnou aj obnovnou lehotou, opisoval cielené stínky. Územie je deklarovanou lokalitou sústavy NATURA 2000, pričom sprievodca zdôrazňoval že nemajú nijaký problém s naplnením ducha smernice Európskej únie. Stačil jednoduchý pohľad do porastu: v lese sa hospodárilo, ale pri pohľade laika sa dal nadobudnúť dojem, že ide o nedotknutý prales. Sprievodca sa pochválil dlhodobo aplikovanou koncepciou biotopových stromov (staré stromy, stromy veľkých rozmerov, stromy s hniezdami vtákov, stromy vzácnych druhov alebo inak výnimočné stromy), ktoré vyhľadávajú a nikdy neťažia. V poraste s nádhernými dubmi stručne, až lakonicky hovoril: „Nedávno sme sa rozhodli v týchto porastoch vôbec nezasahovať. Zriadili sme prísnu rezerváciu. Chceme tieto duby zachovať aj pre generácie po nás.“
