y. Predchodcom týchto internetových korešpondenčných reťazí boli v minulosti listové zásielky podobného obsahu, keď bolo treba správu prepísať a poslať na ďalšie adresy.
Zaujať postoj k takejto komunikácii je jednoduché. Racionalisti si ju nevšímajú a nereagujú na ňu. Správy s takýmto obsahom považujú za nevyhnutný komunikačný šum.
A predsa, v celej iracionalite javu spočíva isté poznanie. Skrýva sa za ním akási inovovaná, no deformovaná podoba magickej funkcie jazyka. Drobné zvyšky viery, že vyslovené alebo napísané slovo sa môže stať skutočnosťou. Tejto viere, ktorá bola silná u našich predkov, zvykneme v súčasnosti vyhradzovať miesto už iba vo folklóre či v literatúre. Vzývanie, dobrorečenie a ich opozitá - kliatby a zlorečenie. „Voda, rieka, kráľovná, svitanie! Zažeň žiaľ za belasé more, na dno morské, nech už žiaľ nikdy nezaťaží jasnú dušu služobníka božieho, ako sivá skala, čo nikdy nevystúpi z morského dna, nech žiaľ zmizne a stratí sa preč“ (severoruské zaklínadlo). „Nech tento jačmeň uschne, tfu, tfu, tfu“ (litovské zaklínadlo). Tieto a iné vzývania uvádza ruský jazykovedec Roman Jakobson vo svojej eseji Lingvistika a poetika ako príklad na uplatňovanie magickej funkcie jazyka v minulosti. Keď si tieto vety čítam dnes, vnímam ich ako poéziu.
