Keď som ešte pred pádom komunizmu chodieval v Bratislave na hlavnú stanicu na nočný rýchlik do Prahy (prípadne na nočné pivo, ktoré čapovali do voskovaných papierových pohárov v bufete na druhom nástupišti v čase, keď sa už nikde inde v meste nečapovalo), tak tam pred polnocou stávali dva masívne široké lôžkové vozne sovietskych železníc a z ich okien hľadeli zvedavo, ale ešte stále aj úzkostlivo tváre sovietskych občanov, ktorí sa cez Československo a Rakúsko legálne vysťahúvali do slobodného sveta.
Prevažne mali v dokladoch ako cieľovú krajinu uvedený Izrael, ale často ich cesty smerovali z Rakúska rovno do USA, Kanady či Austrálie. Na bratislavskej hlavnej stanici boli už len krôčik od slobodného sveta (preto tá zvedavosť), ale ešte stále v "sovietskej zóne" okupovaného Československa (preto tá úzkosť). Po dlhšom postávaní pripojili slovenskí železničiari dva bachraté vagóny k polnočnému osobnému vlaku do Viedne, aby sa sovietski exulanti konečne odhegali na vytúžený Západ.
Symboly nadovšetko
Spomenul som si na tie tváre za oknami i na tie široké a masívne sovietske lôžkové vozne, ktoré zrejme v Čiernej nad Tisou bez veľkých problémov preložili zo širokých na užšie podvozky, keď som sa dozvedel o najčerstvejšom sľube pána premiéra Fica gosudarovi Putinovi, že potiahne širokorozchodnú železničnú trať až do Bratislavy. A vzápätí som sa oboznámil s viacerými dôveryhodnými analýzami, aký je to ekonomický nezmysel.
Ale keďže som sa v spomienkach presunul vyše dvadsať rokov do minulosti, nehral pre mňa ekonomický zmysel či nezmysel nijakú úlohu. Ocitol som sa totiž v čase, keď nie racionálny, lež symbolický zmysel hral rozhodujúcu úlohu! Vybudovať širokorozchodnú trať až do Bratislavy je predsa oprášený projekt socializmu. A symboly boli v tej heroickej epoche nadovšetko!
Pamätám si, ako som krátko predtým sprevádzal priateľa z Rakúska po Bratislave a ten kapitalistický kverulant si všimol červené hviezdy z akejsi odpornej umelej hmoty, ktoré boli pripevnené na všetkých stĺpoch pouličných lámp od hlavnej stanice dolu Ulicou obrancov mieru okolo Pionierskeho paláca cez Námestie SNP a Štúrovu ulicu až k mostu. Pýtal sa ma, čo to je, prečo to tam je a načo to tam je. Dlho som mu márne vysvetľoval, že je to symbol, že to tam jednorazovo zavesili pred dobrými tromi-štyrmi rokmi pred Prvým májom a už to tam ponechali navždy. Nebyť novembra 89 (ktorý si premiér Fico nevšimol) visia tam tie hviezdy dodnes.
Takže naivní sú všetci ekonómovia a dopravní experti, ktorí posudzujú "projekt slovenskej širokorozchodnej" racionálne, keď je podstata projektu rýdzo symbolická. Tak ako Husákove bozky Brežnevovi a Dedo Mráz iskričkám. (Prípadne dnes "filozofia marketingu" obchodníkov s langošmi a Santa Claus pre potomkov našich najnovších manažérov krajších zajtrajškov).
