Bolo to roku 1987. Vývoj u nás stagnoval - bábková moc v ČSSR sa paradoxne pokúšala osamostatniť od ZSSR až vo chvíli, keď to malo viesť nie k väčšej, ale k ešte menšej slobode. Dostal som vtedy nápad preložiť a vydať vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ antológiu z „perestrojkovej“ poézie - boli to nevídane ostré básne, ktoré mi pre ten zámer zozbieral z ruskej dennej tlače Milan Tokár. Úvod som nazval Preklad - príklad a knihe dala názov báseň Andreja Voznesenského, v ktorej boli napríklad verše:
Výtvarníci Miroslav Cipár a Igor Imro dali knihe podobu voľne vyberateľných listov - dúfali, že keď vyjde, bude sa vešať na ploty. Opak sa stal pravdou. Medzi čitateľov sa stihlo dostať len pár exemplárov, a potom, o druhej v noci, zazvonila pri dverách bytu vedúceho predajne a centrálneho skladu vydavateľstva Slovenský spisovateľ pána Dušana Bobríka Štátna bezpečnosť - vyzvali ho, aby si vzal kľúče a šiel im otvoriť predajňu a sklad. Odniesli si celý náklad. (Pán Bobrík však vo chvíli ich nepozornosti jeden balík kníh zachránil - zakopol ho pod pult.) Podobne ako Štátna bezpečnosť sa zachovala aj Slovenská televízia - reláciu, ktorú sme o knihe nakrútili v dubnickom klube mládeže, nepustila do vysielania. Dramaturg Milan Ježík si vyslúžil dištanc aj finančný trest. Protestoval som proti tomu listom - nedostal som odpoveď. A márne som sa pokúšal vydolovať reláciu z archívu aj po nežnej revolúcii. „Odolnosť“ televízie pokračovala, pravdaže, už v novodobom duchu: „Prosím vás, koho by ešte dnes zaujímala ruská poézia?“ A tak - hoci vtedajší mladí Dubničania majú už dnes deti vo veku, v ktorom boli oni sami, keď spolu so mnou a Marošom Kramárom účinkovali v tejto relácii - nevideli sa na televíznej obrazovke dodnes.
