V tichom provinčnom mestečku kdesi v Kolumbii žijú takí istí ľudia ako kdekoľvek na svete. Užívajú utišujúce pilulky a z postele vstávajú tak, aby sa pritom veľmi neunavili. Zatiaľ čo sa chlapi túlajú po horách, ženy zostávajú doma samy. Všetci muži sú po zuby ozbrojení.
Spravodlivosť sa uplatňuje streľbou
Najlepšie je ozbrojený holič, u ktorého pri policajnej razii nájdu pod dlážkou celý arzenál. „Spravodlivosť sa neuplatňuje úradnými spismi, ale streľbou.“
Miestneho sudcu zastrelili iba preto, „lebo raz opitý vyhlásil, že je tu nato, aby zabezpečil normálny priebeh volieb“. Nový sudca Arcadio sa vystatuje, že so svojou tehotnou družkou sa vládze milovať trikrát za noc a za dopoludnie vypije tucet fľaškových pív. Tajomník jeho úradu chodí do práce v papučiach a v pracovnom čase šklbe sliepky.
Alebo napríklad taký nedávno zosnulý počestný občan Adalberto Asís, potomok zakladateľov mestečka - pastierov svíň, zastrelil brokovnicou opičiaka, keď ho pristihol, ako onanuje na hrade v spálni a s vypleštenými očami civie na jeho prezliekajúcu sa ženu.
Ochranná ruka pátra Ángela
Ochrannú ruku nad mravmi v meste sa bez markantnejších výsledkov pokúša držať páter Ángel, ktorý v meste prebýva už devätnásť rokov. Počtom úderov zvonov oznamuje vhodnosť, respektíve nevhodnosť každého filmového predstavenia.
Keď páter Ángel preberal farnosť, vyskytovalo sa v mestečku vo vážených rodinách jedenásť prípadov verejného konkubinátu, ktoré horlivo zredukoval na jeden.
Pred jeho príchodom sa škandalózne scénky odohrávali kdekoľvek na verejných priestranstvách.
V aréne na kohútie zápasy vystupovala ruská tanečnica a potom v dražbe rozpredala šaty, čo mala na sebe. Keď zostala celkom nahá, akýsi pochabý starec začal z galérie močiť na obecenstvo, a jeho poľutovaniahodný príklad nasledovali všetci muži.
Hanopisy podrývajú moc
Nitky moci sa zbiehajú v rukách starostu, prešibaného kreola bez najmenších škrupúľ, vidieckeho diktátora, ktorého už tri týždne bolia zuby a ktorému nik nepovie inak ako poručík.
Mestečko sužujú hanopisy. Nik nedokáže rozmotať záhadu vylepovania rukou písaných pamfletov. Okrem rozširovania klebiet - ktoré beztak každý pozná, hoci im málokto bezvýhradne verí - hanopisy podrývajú moc a zosmiešňujú despotického starostu, tyranizujúceho obyvateľstvo so svojou zberbou šiestich policajtov. Traja z policajtov sú známi zločinci, ktorých vytiahli z basy a navliekli do uniforiem.
Sú to typické márquezovské pitoreskné motívy, ktoré v kontrapunkte s karikovaním mocných samozvaných despotov autor naplno rozvinul vo svojom vrcholnom diele Sto rokov samoty (1967), ale aj v ďalších prácach. U Márqueza sa dá vôbec ťažko určiť, ktorým svojím dielom nadväzuje na ktoré, lebo ide o nadväznosť mimovoľnú. Napríklad v knihe Pohreb Veľkej Matróny (1962) sa nachádzajú poviedky napísané ešte pred jeho kľúčovým románom Sto rokov samoty, ale aj texty neskoršie.
