„Uprostred monotónneho hluku asi tridsiatich šijacích strojov som si uvedomil, že jeden z nich pracuje rýchlejšie ako ostatné. Zahľadel som sa na osobu, ktorá ho obsluhovala - bola to osemnásť- až dvadsaťročná tmavovláska. Zatiaľ čo pod ihlu automaticky posúvala diely nohavíc, tvár sa jej začala meniť, ústa sa pootvorili, ruky roztiahli a nohy šliapali na pedál šijacieho stroja v čoraz rýchlejšom tempe. Onedlho sa jej oči obrátili stĺpkom, viečka poklesli, hlava s poblednutou tvárou sa zaklonila a ruky i nohy prestali pracovať a na chvíľu sa uvoľnili. Krátky potláčaný výkrik a dlhý výdych zanikol v hlučnej dielni a dievča na niekoľko sekúnd zmeravelo.“
Tento citát je zo začiatku minulého storočia a Philippe Brenot ho považuje za jeden z najkrajších opisov masturbácie. Radosť mu však kazí to, že jeho autorovi, istému doktorovi Pouilletovi, vtedy poslúžil na jej odsúdenie. Brenot stojí na opačnej strane: „Ben Johnson sa priznal k dopingu, de Quincey k ópiu a Gautier zase k hašišu, ja sa priznávam k masturbácii,“ oznamuje na úvod svojho rozprávania. Z histórie tohto fenoménu, starého ako ľudstvo samé, sa zameriava najmä na obdobie polovice 18. storočia. Paradoxne práve v čase osvietenstva sa totiž z okrajovej sexuálnej praktiky, na základe interpretácie vedeckých objavov, stal na dvesto rokov kardinálny medicínsko-morálny problém. Brenot sleduje príbeh „nebezpečnej náhrady“, považovanej vtedy priam za zločin, až po súčasnosť, keď moderná veda radikálne zmenila názor na masturbáciu.
