e vzájomné vzťahy. Rusko sa stáva ekonomicky závislé od Európy. A ak chce budovať modernú ekonomiku založenú na širšom základe, než je predaj ropy a plynu, bude tieto hospodárske väzby ešte viac prehlbovať.
Pre Slovensko bude vždy lepšie, keď sa únia a Rusko dokážu dohodnúť. Nemalo by to však byť na náš úrok. Summit EÚ-Rusko sa konal v čase, keď Moskva po Litve otočila ropným kohútikom aj Estónsku a pokračovala v embargu na poľské mäso. Historická poučka strednej Európy znie - keď sa veľmoci jednostranne dohodujú s Ruskom, treba sa mať na pozore.
Pobaltské krajiny sú ako priami susedia Ruska ešte v horšej situácii. Moskva vyostrila hrany tejto dilemy do najostrejšej podoby od roku 1991. Rozhodla sa otestovať význam členstva svojich bývalých satelitov v únii. Za obeť sa po nešťastnom rozhodnutí odstrániť sovietsky pamätník z centra Tallinna ponúklo Estónsko.
Dobrou správou z neúspešného summitu je posilnená solidarita starých členov únie s novými. Rusko chcelo dotlačiť nemecké predsedníctvo, aby si vybralo medzi udržaním dobrých vzťahov s Moskvou a vystúpením na obranu dotknutých nováčikov v európskom spoločenstve. Ruská diplomacia šikovne poukazovala na „anti-ruské fóbie“ v Poľsku a Pobaltí, pričom žiadala, aby si veľké európske krajiny s nimi urobili poriadok. Utorková cesta nemeckého ministra zahraničných vecí Steinmeiera do Moskvy ešte vyzerala na „business as usual“ v duchu starých kompromisov. Nemecká kancelárka Merkelová a šéf Európskej komisie Barosso si však zaslúžia absolutórium za jasný postoj, že spory Moskvy s Tallinnom a Varšavou sú „európskym problémom“.
Piatková lekcia zo Samary určite povedie k úpravám v ruskom prístupe k Európe. Putin bol z toho trochu vyvedený z miery a ešte aj počas tlačovej konferencie zdôrazňoval, že jeho krajina chce rokovať len s „viac etablovanými“ členmi únie. Dal tým najavo ruskú taktiku: v Európe sa dohodnúť s veľkými, vytrestať nevďačné bývalé satelity a prekaziť jednotnú európsku politiku. Podaril sa mu pravý opak.
Ukázalo sa, že malé Estónsko je plnohodnotným členom únie, čo je pre Slovensko mimoriadne dôležitá správa. Na scénu vstúpilo nové vedúce trio európskej zahraničnej politiky: Merkelová so Sarkozym a Barossom budú predsa len iná káva ako proruský tandem Chiraca so Schröderom. Druhý z nich je na výplatnej páske Gazpromu. Šéf nemeckej diplomacie Steinmeier mu bol kedysi blízky. Rakúsky kancelár Gusenbauer a záujmy niektorých viedenských bánk zainteresovaných na nelegálnom obchode s ruským plynom, idú v podobných šľapajach.
Putin ešte nepovedal posledné slovo. Moskva má v talóne zopár tromfov na rozbitie európskej jednoty. V niektorých mu aktívne pomáha aj premiér Fico. Na veľmocenskej Putinovej udičke v stredoeurópskom priestore sú dva štáty - Maďarsko a Slovensko. Prvý prípad je vážnejší - plynovody a podzemné zásobníky, prísľub regionálneho centra. Druhý prípad je o to komickejší - prísľub nových kšeftov so zbraňami a rozšírená závislosť od Ruska aj v jadrovej energetike. Maďari sa však správajú prezieravejšie - narastajúcu závislosť od Ruska vyvažujú posilnenými vzťahmi s Američanmi.
Slovensko ako malá krajina je teda v ojedinelej situácii. Európska solidarita nášmu premiérovi nič nehovorí a mentálnou výbavou je skôr nastavený na separátne dohody s Putinom. Nie je náhoda, že pár dní po Moskve sa premiér Fico ponáhľal do Viedne. Počas návštevy Moskvy sa ukázalo, že Slovensko má dve línie politiky - tú európsku sa všemožne snažil udržať šéf diplomacie Kubiš. Zamračený výraz jeho tváre bol jasným signálom, do akej miery sa mu to podarilo.
Dostávame sa do narastajúcej strategickej nevyváženosti a prešľapov voči našim záujmom. Hlavným by mal byť vstup do eurozóny – podčiarknime, že na základe toho istého princípu európskej solidarity, ktorému náš premiér nerozumie a Putin sa snaží všemožne narušiť.
Autor: Milan Nič (Autor je na študijnom pobyte na SAIS Johns Hopkins University v Bologni)
