je jedno, na ulici sa prstom neukazuje.
Prednedávnom na summite v Samare nás tiež niekto upozorňoval, že nemáme ukazovať prstom. Tento týždeň nás z Bieloruska napomínali dvaja najlepší kamaráti, pred tým Chávez, Kaddáfí a mnoho iných. Stále nám niekto prízvukuje, že nemáme na nich ukazovať prstom a my naozaj často nevieme, či sa to smie, alebo nie, lebo ani naši najvyšší to poriadne nevedia. Nevieme, či si smieme otvoriť ústa, keď v Rusku za záhadných okolností zomierajú novinári, keď na ulici bezpečnostné jednotky mlátia pokojných demonštrantov, medzi nimi starcov a ženy, a keď štátna moc systematicky pracuje na likvidácii akejkoľvek politickej opozície. My nevieme, či sa smieme pustiť do kritiky islamského terorizmu, hoc už i samotná al-Džazíra našla odvahu nahlas povedať, že síce nie je pravda, že všetci moslimovia sú teroristi, ale faktom ostáva, že takmer všetci teroristi sú moslimovia. My nevieme, či sa smieme postaviť na stranu žien, ktoré verejne kameňujú, lebo odhalili kúsok svojho predlaktia a stali sa obeťami znásilnenia. My sa stávame radšej takými tichými bežcami, ktorí sa v rámci diplomacie, dobrých vzťahov nevyjadrujú k ničomu. Lebo vždy ide aj o vyššie ciele. Za nekritiku však medailu nedostaneme, lež na sebe samých vykonávame škodu neskonalého rozsahu.
Desivé sú výsledky prieskumov verejnej mienky, podľa ktorých mnohí Európania považujú ruské štátne zriadenie za demokraciu štandardného typu. Rovnako desivé je, ak sa narastajúcej popularite v Európe začína tešiť Irán, zatiaľ čo Spojené štáty sú považované za odpad ľudskej spoločnosti. Iste, veci nie sú čierno-biele, ale čosi sa nám vymyká spod kontroly, ak ľudia prestávajú strácať schopnosť rozlíšiť autoritárske zriadenie od demokratického.
Jeden známy mi pred časom povedal, že sme si sami na vine, táto dezorientácia v hodnotení je výsledkom našej prehnanej sebakritiky, vraj sa ukritizujeme k smrti. Riešením však nemôže byť odstránenie kritického pohľadu na vlastné chyby. Práve možnosť, takpovediac až privilégium, slobodného vyjadrovania sa k vlastným nedostatkom nás posúva dopredu a zdokonaľuje. Som si istá, že aj matka onoho chlapca doma synovi neustále prízvukuje, čo sa smie a čo nie a chlapcovi neurobí žiadnu službu, ak ho za prečiny prestane karhať. No úplne ho dezorientuje, ak prehrešky iných, často omnoho väčšieho rozsahu, premlčiava alebo bagatelizuje. Chlapec stratí sebaúctu k sebe samému, keďže len jeho sústavne napomínajú, a začne veriť, že so svojimi drobnými prehreškami je porovnateľný s tým lumpom zo školy, ba možno je i horší, keďže k tomu lumpovi sa matka nikdy nevyjadruje.
Nás nezachráni odstránenie sebakritiky, ale väčšia odvaha v kritike chýb druhých. Nie preto, že sa chceme nad niekoho vyvyšovať, ale preto, že isté zásady musíme chrániť vždy a všade. Bojím sa generácie mladých Európanov, ktorí znehodnocujú vlastné demokracie a obdivujú Ahmadínedžáda, a bojím sa matiek, ktoré nedovolia svojim deťom bitkárov nazývať bitkármi. Biť sa nesmie, to je pravidlo, ktoré pre nás musí byť záväzné vždy a všade, vo vlastnej kuchyni a aj vonku na ulici.
