Ani vtedy, ani teraz sa predstavitelia štátu nesústreďujú ani tak na samotné meritum veci ako skôr na demagogické invektívy a podrazy. Prvá otázka znie: Kto ich za to platí? Druhá: Kde berú právo miešať sa odborníkom do záležitostí, ktorým rozumejú iba oni? Pravdaže, byrokrat si nevie predstaviť, že by pohol zadkom bez toho, aby mu to niekto nariadil a aby ho za to aj zaplatil. Každá občianska iniciatíva je mu preto a priori podozrivá. Nepozná aktivity vychádzajúce z vlastnej iniciatívy.
Ochranárom a ľuďom, ktorí majú Tatry radi, to napadlo. Boli ochotní prísť tam za vlastné a angažovať sa za vec, ktorú považujú za správnu. Hovorí sa tomu občianska iniciatíva. Byrokrati už na tento jav zabudli, ale je to tá istá občianska iniciatíva, ktorá po Bratislave nahlas, v novembri 1989 priviedla národ na námestia, aby povalil komunistický režim na Slovensku. Kto ho za to platil?
Mali a majú na to právo ako plnohodnotní občania, ktorým správa vecí verejných nie je ľahostajná a ktorí sú ochotní podieľať sa na nej. Sú predsa suverénnymi nositeľmi týchto práv. Časť z nich odovzdávajú svojim voleným zástupcom a cez nich aj menovaným byrokratom, ale vždy majú možnosť vziať ich do vlastných rúk, keď na to majú vážny dôvod. Robia to prostredníctvom občianskych iniciatív, občianskych združení a mimovládnych organizácií, čo vo svojom komplexe vytvára občiansku spoločnosť.
Byrokrati žasnú: Kto vás zvolil? Koho zastupujete? Komu sa zodpovedáte za svoju činnosť? Sú to stupídne otázky, svedčiace o nepochopení podstaty demokracie. Takto sa možno pýtať poslanca či byrokrata, nie však občana, nie občianskej iniciatívy či občianskeho združenia. Občana nikto nemusí „voliť“, aby sa ujal svojich práv vrátane práva združovať sa s inými občanmi pri sledovaní spoločných cieľov. Poslanec či byrokrat zastupuje vo vymedzenej miere občanov, občania však už konajú sami za seba. Jedni i druhí sa rovnako zodpovedajú ústave a zákonom.
Inak povedané, v Tichej doline občanov, občiansku iniciatívu predstavujú ochranári, zatiaľ čo ministri a lesníci by tam mali vystupovať v role tých, čo im skladajú účty za svoju činnosť. Tu však akoby to platilo naopak. Minister „usvedčuje“ občanov z nekompetentnosti, lesník im nadáva do neschopných lajdákov, spôsobujúcich komplikácie všade, kde sa zjavia.
Demokracii nesvedčí takáto veľkopanská nadutosť. Pravdaže, Bratislava nahlas spôsobovala komunistom komplikácie a občania, štrngajúci kľúčmi na novembrových námestiach, nemali ani potuchy o zložitostiach spravovania štátu a ľahko ste ich mohli nachytať na otázke, aký je rozdiel medzi priamou a zastupiteľskou demokraciou. Napriek tomu, právo rozhodujúceho hlasu majú občania, a nie od nich odvodení zástupcovia, byrokrati či experti.
A je to tak dobre, lebo expert či byrokrat plnia len zadanie, ktoré im dáva v lepšom prípade zástupca občana či občan sám - a v tom horšom zištné záujmy. Experti doteraz vypracovali viac návrhov rozvoja Tatier, ich zonácií. Lesníci dlhodobo uprednostňovali smrekovú monokultúru, ktorá zapríčinila kalamity. V čí prospech to robili? Ako výsmech voči verejnosti znie proklamácia, že „organizácie lesného hospodárstva sú povolané na to, aby vytvárali priaznivé životné prostredie“. Lož, už zo svojej definície sú predsa povolané predovšetkým na to, aby vytvárali zisk.
Lesníci by radi videli, ako by sa obhajca ochranárov „zatváril, keby takíto ochranári prišli uplatňovať svoje názory do jeho záhrady“. To je zle položená otázka, lebo tatranská záhrada nepatrí lesníkom ani byrokratom, ale občanom tohto štátu.
Keď v novembri 1989 vyšli pražskí študenti do ulíc, komunistický režim sa rozhodol ukázať im svoju železnú päsť. Vtedy si československá občianska spoločnosť uvedomila, že bijú naše deti! a rozhodla sa brániť ich. Dnes by si slovenská občianska spoločnosť mala rovnako uvedomiť, že v Tatrách bili jej deti. Za to, že sa rozhodli uplatniť svoje i naše suverénne občianske práva.
Mala by si ich brániť. Tým viac, že tu nejde len o Tatry. Ide o právo občanov participovať na správe vecí verejných. Kto im to právo odopiera, ohrozuje samotné základy našej demokracie.
Autor: Miroslav Kusý (Autor je politológ)
