ske knihy, romány neznámych autorov, napísané v jazykoch ešte spred ich zmätenia pri stavbe Babylonskej veže.
No toto nemenné pravidlo občas niekto poruší - ako teraz Adelphi, ktorý mi neprestáva posielať diela významných stredoeurópskych samovrahov, a pritom nezabúda ani na celého Simenona. Takouto cestou sa na môj stôl dostalo aj niekoľko titulov, kde sa píše o ničení kníh či o bujnení vymyslených kníh. Vidí sa mi správne písať o tom teraz, keď prebieha v Taliansku verejná polemika režiséra Ermanna Olmiho s politikom Olivierom Dilibertom o "priklincovaných knihách", na ktorej sa však nemôžem zúčastniť. Bol som celé týždne preč a Olmiho film Centochiodi (Sto klincov) som nevidel. Predstavujem si ho síce ako krásny, ale nemôžem sa vyjadrovať k niečomu, o čom nič neviem.
Knihy sa ničia. Nie náhodne sa záslužná každodenná relácia Rádia 3 o knihách volá 451 stupňov Fahrenheita, narážajúc na slávny Bradburyho román o pálení kníh. Ray Bradbury však nevynašiel nič nové, dejiny sú plné blčiacich hraníc s knihami - mapuje ich kniha Fernanda Báeza Všeobecné dejiny ničenia kníh. Od sumerských tabuliek po vojnu v Iraku - vydal ju istý fajnšmekerský vydavateľ a distributér vzácnych kníh Viella. Nehľadiac na niekoľko nepresností - ako napríklad tvrdenie, že v mojom Mene ruže sa vraj tvrdí, že druhú knihu Aristotelovej Poetiky zničila cirkev (moja osobná zlosť na zasahovanie súčasnej cirkvi do záležitostí mojej krajiny by ma nikdy nedonútila takto hrozne očierniť úctyhodnú inštitúciu, akou bola cirkev v stredoveku) - knihu treba čítať, lebo z nej naskakuje husia koža.
Lenže knihy nie vždy zapadli prachom zabudnutia preto, že sa ich ktosi zlý rozhodol zničiť. "Damnatio memoriae" voči knihe môže mať najrozličnejšiu podobu, ako nám to potvrdzuje Simone Berni či už v knihe Poľovačka na zakázané knihy, alebo v knihe Knihy zmiznuté v ničote. Pri ich čítaní sa človeka zmocňuje podozrenie, že mnohé zo spomínaných kníh si ani iný osud nezaslúžili.
No vo všeobecnosti je dobré, že knihy prežívajú, aj keď sú v nich popísané somariny, ak pre nič iné, tak pre rešpektovanie iného názoru, a ak majú zmiznúť, nech je to zo štatistického rozhodnutia čitateľov, a nie zásahom cenzora.
Ako zabrániť skutočnosti, že knihy miznú? Niekedy sa to dá fatalizmom. Niekde som napísal, že pri čítaní Aristotelovej Poetiky sa dajú vystopovať názvy nespočetného množstva tragédií, ktoré sa však nezachovali. Kto tvrdí, že sa nezachovali preto, lebo zato nestáli a že Aischylos, Sofokles či Euripides, ktorí mali lepšie styky, pretlačili svoje diela na úkor svojich kolegov, ktorí nemali také ostré lakte? O čo sme prišli? To sa nikdy nedozvieme a možno je to dobre, lebo rozhodne lepšie poznať naspamäť dva či tri najvýznamnejšie mýty ako mať bledomodrý šajn o stovke mýtov, no vzápätí ich všetky zabudnúť.
