Máte šestnásť, voláte sa Blanka, namiesto života radšej prežívate a prežúvate knihy, kamarátov ste vymenili za istotu štyroch stien izby a rodičia vás považujú za utiahnutú sivú myš, zrelú akurát pre psychoterapeuta.
Keď však stretnete svoj protipól menom Krista, akoby sa celý ten tak starostlivo stavaný domček z karát zrútil. Klišé?
Zhruba toto je však „zápletka“ knihy, ktorá sa potáca niekde medzi výpoveďou dospievajúcej dievčiny (čo, ako inak, je úplný outsider na škole), psychologickým náčrtom vnútornej premeny - otázne je, či k lepšiemu alebo horšiemu - a feministickou kritikou kultu tela a telesnosti.
Kniha je už svojím zámerom zaujímavá. Krista v nej konfrontuje Blanku s vlastnou sexualitou. Lenže, ak jedno čítanie nabáda na interpretáciu v duchu sexuálneho i genderovho sebauvedomenia, tá banálnejšia vraví o obyčajnej Kristinej, či skôr Antikristinej škodoradosti a pocite vlastnej prevahy. Práve mocenská mikrohra je leitmotívom knihy.
Krista nezneužíva iba Blankinu naivitu a potrebu kontaktu, zneužíva i ochotu a obdiv Blankiných rodičov. Autorka z nich síce robí tak trochu idiotov, uveriť sa tomu však s istou predstavivosťou dá.
Krista totiž pôsobí ako charizmatický fenomén a kontrastný katalyzátor frustrácií, ktorým ich pomenovaním akoby vdýchne život. Až keď „zrazu“ existujú, možno sa s nimi vyrovnávať. „Vyzliecť sa donaha v šiestich rokoch je niečo celkom bezvýznamné. Keď má človek dvadsaťšesť, je to už bežný zvyk. Vyzliecť sa v šestnástich, to je nezmyselné násilie,“ v duchu si vraví Blanka.
