Externisti často aj predtým platili, síce nie vysokej škole, ale organizácii tvorenej jej učiteľmi, takže peniaze tak či tak „ostanú doma“. Poplatky sú však politická téma. Bezzubá opozícia na nej len ukázala zrazu objavené sociálne cítenie (a vyhorenosť či nedostatok odborníkov vo vlastných radoch). A to nehovoriac o tom, že značnú časť externistov vygenerovala práve ona tým, že pre množstvo pozícií v štátnej a verejnej správe legislatívne vyžadovala minimálne bakalárske „(do)vzdelanie“. Jeho faktická úroveň je zároveň aj vizitka u nás takej obľúbenej akreditačnej hry.
Mimochodom, doterajšie platenie za externé štúdium ukázalo na zradnosť teórie, že platiaci študenti budú viac vyžadovať od školy. V tomto prípade by študenti vyžadovali najradšej len dve veci: aby im dali číslo účtu, kde majú zaplatiť „školné“ a aby im povedali, kde si majú vyzdvihnúť diplom.
Väčší problém novely je však nedomyslená zmena v akademickej samospráve. Lebo tá by mohla mať omnoho významnejší súvis s kvalitou vzdelania. Faktom je, že žiadna naša univerzita sa nenachádza medzi 500 najlepšími vo svete (hoci Slovensko patrí medzi 50 najbohatších krajín). Vysoké školy sú náchylné ako odpoveď na tento problém nastrčiť ruku k daňovým poplatníkom. Problém je však hlbší.
Naše univerzity oveľa viac trpia zlým manažovaním a neefektívnosťou, než nízkym podielom z HDP na financovanie vysokého školstva. A to je otázka ich (samo)správy. Univerzitní funkcionári sú volení z členov akademickej obce, do radov ktorej sa spravidla po výkone mandátu aj vrátia. Volia ich senáty, často nie nepodobné odborovým organizáciám, ktoré zvyknú sledovať iné záujmy, než riešiť otázku efektivity, prezamestnanosti, kvality a pod. A to sú samosprávne mantinely. K hlbším reštrukturalizačným krokom sa školy uchýlia len keď zrazu nemajú na základné platy a rozhodne nie vtedy, keď by chceli prilákať a motivovať výborných odborníkov v našich končinách nadštandardnými pracovnými podmienkami, či vytvoriť primerané, svetovo štandardné študijné podmienky pre poslucháčov. A dostať sa medzi horných päťsto.
Daňoví poplatníci tak majú na chod univerzít minimálny vplyv. Situáciu by mohli zlepšiť správne rady, pokiaľ by boli obsadené odborníkmi vybavenými väčšími kompetenciami, ktorí sú motivovaní venovať svoj čas tomuto poslaniu a nie len nekompetentnými a inými činnosťami vyťaženými „známymi osobnosťami“. V otázke právomoci samosprávy by sile mandátu a odvahe rektorov a dekanov zas pomohlo, okrem krytia reformnou správnou radou, keby ich volila celá akademická obec, a neboli závislí od „malých“ senátov, ktoré sú v akademickom prostredí obzvlášť náchylné na prácu zručných a inak nerealizovaných manipulátorov.
Viem, čo píšem. Na fakulte, kde pôsobím, riadi akademický senát na seba veľmi hrdý a s odpovedajúcim rétorickým vybavením vystupujúci vysoký funkcionár prednovembrového ÚV KSS a na jeho činnosť dozerá z hosťovských lavíc jeho terajší nadriadený, profesor, uvádzaný na zoznamoch agentov Štb. Na slovenskej univerzite má na to čas, postavenie a priestor. No jeho vedecké výkony by mu sotva stačili na získanie miesta odborného asistenta na niektorej z 500 najlepších univerzít.
Autor: Damas Gruska (Autor bol dlhoročný člen akademického senátu i dlhoročný akademický funkcionár)
