Určite sa však nebude považovať za víťazstvo principiálnej politiky. Jediné, čo by ju ešte v očiach principiálnosti mohlo čiastočne ospravedlniť je to, že v Iraku by sa skutočne v rozumnom čase zastavilo každodenné zabíjanie a Iračanov by prestali obťažovať nepopulárne koaličné jednotky aj pofidérni agenti teokratického režimu z Teheránu. O tom však môžu vo Washingtone, Teheráne a čo je najviac znepokojujúce, hlavne v Bagdade, len snívať.
V pondelok sa v Bagdade stretli dva svety, ktoré si zakladajú na tom, že majú morálne navrch, že sú lepší ako ich nepriatelia. Američania vraj preto, že po svete šíria demokraciu a len tak sa nebavia s rôznymi diktátormi, čo nedodržiavajú ľudské práva. Iránci údajne zase preto, že ich režim je postavený na jedinom správnom náboženstve a nie sú takí skazení ako neveriaci na Západe a v Izraeli. Navyše sa všade nerozťahujú ako Američania a neohrozujú stabilitu Blízkeho východu. Američania na to odpovedajú, že ak je niekto hrozbou pre región, tak je to Irán pre jadrové ambície a podporu teroristov.
Na tieto zásadné vyhlásenia, ktoré sú pravidelným repertoárom lídrov Ameriky aj Iránu, a dôvodom, prečo ich podporujú ich voliči, sa však v Bagdade zabudlo. Vraj v mene Iraku a jeho stability. Znie to rovnako vznešene a obetavo ako falošne a navyše to ani nie je celkom pravda. Ak by to tak bolo, stretli by sa Američania aj Iránci asi už dávnejšie a nekládli by si žiadne nesplniteľné a zo svojho pohľadu principiálne podmienky.
